Blogy|Ela|13.05.2015|15:00

Pred pár dňami som šla večer z Tesca expres so sáčkom s tromi akciovými celozrnnými žemľami, ktoré vás tesne pred uzávierkou vyjdu o 70percent menej ako popoludní. Ten fakt láka človeka myslieť si, že pôjde o nelichotivo vyzerajúce celozrnné chúdence, tvrdé ako kameň, opadané, pomačkané, zničené...

Opak bol však pravdou a ja som sa hladná ako vlk pustila cestou domov do krások ktoré vykúpili môj škvrkot v bruchu a kým som si doma ohriala špenatové rizoto, prežila som s úsmevom. Asi takýmto . Obsah sáčku sa hompáľajúc popri lenivých krôčikoch pomaly míňal a ja som kračajúc chodníkom lemovaným prvými fialkami a so žemľou slastne nadžganou v ústach pozerala do neba. To je taký ten stav. Desať hodín preč, vonku predjarné ticho a vy sa príjemne unavený po celom dni tešíte, že najbližších dvanasť hodín nič nemusíte. Ráno si môžete pospať dlhšie a pocit z dobre uberajúcou sa ideou o živote, kráča sa vám o čosi ľahšie ako ráno, hoci fyzicky máte nohy ťažké ako susedkine prezreté banány, ktoré večne necháva pred dverami na spoločnej chodbe. Myslela som na to, aké by bolo krásne vidieť k tomu všetkému na oblohe hviezdy. Neboli tam. Ani jediná. Ale nezosmutnela som. Napadol si mi ty a moment kedy tie hviezdy uvidíme spoločne.

Priznám sa ti. Dnes spím u našich. Bývajú na dedine. Skúsila som teda šťastie, ako som sa vracala z miestnej pizzerie, v ktorej nekúria a pozrela sa hore.

Boli tam. Všetky do jednej. Pozri sa. Možno tam ešte sú a svietia niekomu inému na cestu z Tesca expres. A možno tam len tak oddychujú a ticho čakajú. Na to naše. Spoločné.

Tvoja Ela.

 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan