Showbiz|23.02.2016|13:32
Hriešne odtiene vášne

Vyšiel prvý diel romanticko-erotickej trilógie Hriešne odtiene vášne. Vychutnajte si ho!

Vyšlo Gabrielovo Inferno.

Gabriel Emerson je cez deň vážený profesor a odborník na Danteho, v noci hriešnik zmietaný spaľujúcou vášňou. Neraz podľahne svojim chlípnym predstavám.
Jedného dňa stretne plachú a neskúsenú študentku Juliu Mitchellovú, ktorá na svoju prvú lásku nikdy nezabudla. Obaja so svojimi démonmi z minulosti.

Gabriel je presvedčený, že je anjelom zoslaným na jeho spásu.
Julia hneď na prvý pohľad vedela, že Gabriel je láskou jej života...

„Hneď na prvý pohľad vedela, že je láskou jej života. Myslel si, že je anjel, zoslaný k jeho spáse. Uplynulo šesť dlhých a mučivých rokov...“

Julia znáša s Gabrielom jeho osobné peklo a on váha, či riskovať svoje postavenie, kariéru a povesť kvôli obyčajnej študentke. A podarí sa mu vrátiť jej stratené sebavedomie? Podľahne svojim hriešnym túžbam alebo ju bude milovať, tak ako ona miluje jeho?

„To dievča, rovnako ako vidina z jeho dávneho sna, mu nedá spávať.“

Za mimoriadne úspešnou trilógiou stojí muž, kanadský spisovateľ  Sylvain Reynard, ktorý sa zaujíma o renesančné umenie a kultúru. Je známy silným putom k mestu Florencia.
Mnohé čitateľky sa čudujú, že takýto príbeh dokázal napísať muž – je však mimoriadne čítavý, osviežujúci, napínavý aj prekvapujúci.

„Šialene romantické. Klobúk dolu, že to napísal chlap.“

Sériu často porovnávajú s Fifty Shades. Gabrielovo Inferno pôvodne vyšlo online ako  Twilight fan fiction pod názvom Univerzita Edwarda Masona (Edward Masen je rodné meno Edwarda Cullena).

Začítajte sa do novinky Gabrielovo Inferno:

 „Je ťažké s ním pracovať, takže nemá veľa študentov. Ja u neho píšem dizertačnú prácu, a  potom je tu ešte Christa Petersonová, ktorú si už spoznala.
„Christa?“ pozrela sa na neho spýtavo.
„Tá fľandra vpredu. Je jeho druhou doktorandkou, ale jej cieľom je skôr stať sa budúcou pani Emersonovou. Seminár sotva začal, ale ona mu už pečie keksíky, zastavuje sa za ním v kancelárii a necháva mu telefonické odkazy. Je to neuveriteľné.“
Julia znovu prikývla, ale nepovedala nič.
„Zdá sa, že si Christa nechce uvedomiť striktnú politiku Torontskej univerzity, týkajúcu sa vzťahov so študentmi.“ Paul prevrátil oči a bol odmenený prekrásnym úsmevom. Povedal si, že by mal Juliu Mitchellovú prinútiť k úsmevu častejšie. Ale tentoraz to musel odložiť na neskôr.
„Mala by si ísť. Chcel ťa po hodine vidieť a bude na teba čakať.“
Julia rýchlo nahádzala svoje veci do ošarpaného batohu od L. L. Beana, ktorý nosila už od prvého ročníka na vysokej. „Ehm, neviem, kde má kanceláriu.“
„Keď vyjdeš z  učebne, zahni vľavo a  potom ešte raz doľava. Má tú rohovú miestnosť na konci chodby. Veľa šťastia, uvidíme sa na budúcej hodine, ak nie skôr.“
Vďačne sa usmiala a odišla z posluchárne.
Len čo zahla za roh, všimla si, že dvere profesorovej kancelárie sú pootvorené. Nervózne sa pred nimi zastavila a premýšľala, či by mala najskôr zaklopať, alebo rovno nakuknúť dovnútra. Po chvíľke váhania sa rozhodla pre prvú možnosť. Vystrela plecia, zhlboka sa nadýchla, zadržala dych a zdvihla ruku k drevenému obloženiu dverí. A vtedy ho začula.
„Prepáč, že som nezavolal späť. Mal som seminár!“ vyštekol nahlas nahnevaný hlas, teraz až pridobre známy. Pred tým, než pokračoval, nastalo krátke ticho. „Pretože to bola prvá hodina v  tomto roku, ty idiot, a  preto, lebo keď som s  ňou naposledy hovoril, vravela, že je v poriadku!“
Julia okamžite cúvla. Znelo to, akoby telefonoval a  zároveň kričal. Nechcela, aby reval aj na ňu, a tak sa rozhodla utiecť a s následkami sa vyrovnať neskôr. Lenže jej uši zasiahol srdcervúci vzlyk, ktorý sa mu vydral z hrdla a pre ktorý utiecť nemohla.
„Samozrejme, že som tam chcel byť! Miloval som ju. Isteže som tam chcel byť.“ Spoza dverí unikol ďalší vzlyk. „Neviem, kedy sa tam dostanem. Povedz im, že prídem. Pôjdem rovno na letisko, ale neviem, aký let tak narýchlo chytím.“
Odmlčal sa. „Ja viem. Povedz im, že je mi to ľúto. Je mi to tak ľúto...“
Jeho hlas zoslabol do  tichého roztraseného plaču a  Julia počula, ako zavesil telefón.
Bez toho, aby si rozmyslela, čo robí, opatrne nakukla cez dvere.
Muž niečo po tridsiatke mal hlavu zloženú v dlaniach s dlhými prstami, lakťami sa opieral o stôl a plakal. Pozerala sa, ako sa mu trasú široké plecia, a počúvala, ako mu žiaľ a trápenie trhajú hruď. A cítila ľútosť. Chcela ísť za ním, ponúknuť mu súcit a útechu a objať ho okolo krku. Chcela ho hladiť po vlasoch a povedať mu, že jej to je ľúto. Na chvíľu si predstavila, aké by to bolo zotrieť mu slzy z tých prenikavých zafírových očí a  vidieť, ako sa na  ňu láskavo pozerajú. Pomyslela na  to, že by ho jemne pobozkala na tvár, len aby ho uistila o svojej účasti.
Ale vidieť ho plakať, akoby mu malo čo nevidieť puknúť srdce, ju prikovalo na mieste, a tak žiadnu z tých vecí neurobila. Keď si konečne uvedomila, kde je, rýchlo zmizla späť za dvere, popamäti vytiahla kúsok papiera z batohu a napísala:

Je mi to ľúto.
Julia Mitchellová

 

 
 
 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan