Rozhovory|30.05.2013|16:06|GALLERY
Janette Šimková: Buďte sami sebou, lebo všetci ostatní sú už obsadení

Life koučka a trénerka osobného rozvoja Janette Šimková tvrdí, že aj ona má občas zlú náladu, ale pre zlé počasie sa nerozčuľuje, lebo je to odtok energie. K zaujímavej práci, ktorá je vlastne skôr poslaním, sa dostala cez fascináciu terapeutov, ktorí pracovali so závislými. Dnes svoje služby ponúka širokej verejnosti, a to aj napriek tomu, že koučing bol vyvinutý pred firmy a manažérov. Špecializuje sa aj na ženy a spolupracuje so značkou Dove, ktorá rovnako ako Janette hlása, že každá žena je krásna.

Portfólio vašej práce je široké. Akoby sme vás mali zadefinovať?

Som životný a parterský kouč, ale aj trénerka osobného rozvoja, lebo kouč nedáva rady, ale ak človek potrebuje niektoré svoje zručnosti rozvinúť, tak to už je o trénovaní. Takže moja práca má dve polohy. Kouč pomáha veci vyjasňovať, pri ňom si človek pomenuje, čo je to, čo skutočne chce, alebo si vyrieši dilemu, pohľadá riešenie, rozvinie skrytý potenciál, odhodlá sa k zmene. S koučom v rozhovore možno riešiť takmer čokoľvek – kouč je sprievodcom pri tom, ako sa učíte riadiť svoj život a dosahovať to, čo chcete. A keďže našu podstatu dotvárajú naše myšlienky, vždy, keď zneistieme, stagnujeme, alebo sa nevieme rozhodnúť, je dobré si to nejakým spôsobom vyložiť a pozrieť sa na to z odstupu. Na to je kouč skvelý sprievodca, lebo pri ňom je to možné v bezpečí. Kouč postráži, aby to bolo úprimné a fér voči sebe, proaktívne a sebamotivujúce. V roli trénerky postupujem cez analýzu dotazníkov, výkonnostných blokov a profilom osobnostnej typológie k tomu, aby bol šitý na mieru a rozvíjal tie zručnosti, ktoré podporia človeka v jeho silných stránkach, aby dosahoval úspech. Často sa stáva, že rodičia vyberú dieťaťu nejaké povolanie a mnoho mladých ľudí doštuduje a zrazu zistí, že si nevie predstaviť, že by sa realizovalo v tom, čo vyštudovali. Pre nich je cesta hľadania seba, naplnenia a zmyslu o voľbe a o tom, čo pre seba potrebujú urobiť, aby dosiahli svoje vízie.

Ako veľmi sú Slováci ochotní a schopní sa otvoriť a priznať si, že majú problém?

To povedomie je už vyššie, ľudia sú otvorenejší, lebo teraz je boom rôznych seminárov a motivačnej literatúry. Ale ešte stále panujú aj predsudky a obavy, ľudia si myslia, že by takéto veci mali zvládať sami. S obľubou na to hovorím, že keď otvoríme na aute kapotu a pozrieme sa na motor, tiež ho nebudeme chcieť opravovať. Tá cesta s niekým, vo všeobecnosti z pomáhajúcej profesie, je efektívna a konštruktívna a neznamená, že by sme išli z bodu A do bodu B nejako priamočiaro, lebo tak to ani v našej hlave nefunguje. Myseľ nemyslí lineárne. Cesta je kľukatá, je to špirála, ale často býva sama tým cieľom. Keď na sebe pracujem, prináša mi to veľa obohacujúceho. Tvrdievam, že keď sa učíme spoznávať svet, pomáha nám to k úspechu a keď sa učíme spoznávať samých seba, pomáha nám to rásť. To sú tie veci, ktoré nám kryjú chrbát. Potrebujeme byť natoľko otvorení a odvážni pre nové veci, aby sme ich stiahli do svojho sveta a mohli ich pre seba využiť podľa seba.

Ako vám life koučing a trénovanie osobného rozvoja prišlo do života?

Pred tridsiatkou som si uvedomila, že hoci ma celkom napĺňa práca, ktorú robím, môj vnútorný hlas ma ťahal k pomáhajúcej profesii. Mala som možnosť zažiť terapeutov pri práci so závislými a fascinovalo ma, akou veľkou oporou dokážu byť pre niekoho, kto rieši záťažové situácie. Vnútorný hlas bol tak intenzívny, že som si povedala, že ho treba počúvnuť a vyštudovala som sociálnu prácu. Počas štúdia som otehotnela a keď som školu končila, končila mi aj materská a už som sa nevracala do práce, lebo som si povedala, že toto je tá príležitosť zostať na voľnej nohe. Chcela som si trúfnuť byť tu a slúžiť ľuďom. Začala som so sociálnym poradenstvom a jedna z mojich prvých klientok, pri pohľade zvonka, bola úspešná, nič jej nechýbalo, mala skvelú prácu, skvelé postavenie, akurát nebola spokojná. A to bolo presne to. Rady jej neboli k ničomu, ona mala svoje skúsenosti nažité, mala svoj svet, a napriek tomu stagnovala. Takže som hľadala spôsob, ako jej sprostredkovať to, aby našla cestu k sebe. To ma priviedlo ku koučovaniu. Presvedčila som sa, aký je to mocný nástroj rozvoja a sprevádzania pre ľudí. Kouč kladie také mocné otázky, ktoré otvárajú bránu do vášho vnútra. Urobí to spôsobom, aby ste si užitočnými odpoveďami otvárali dvere tam, kam máte namierené.

Hovoríte, že je to teraz boom motivačnej literatúra, v kníhkupectvách sú ich tony, ľudia to riešia. Určite nie všetkým to prinesie to, čo má, ale pomáha už aj tento mediálny boom?

Určite je to nápomocné v tom, že sa rozširujú obzory. Ja si myslím, že miera autosugescie funguje len do tej miery, do akej jej vytvoríme priestor. Niektoré tie zákonitosti sú skutočne také, ako sú popísané, no a koľko autorov, toľko rôznych spôsobov. Z praxe môžem potvrdiť, že to, čo neraz ľudia potrebujú, je preniesť teóriu z toho načítaného do života. A pri tej aplikácii sa im niekedy nedarí. Nie preto, že by neboli dosť schopní alebo šikovní, ale možno práve preto, že sú presýtení, zahltení a nemajú dostatok energie a kapacít, ktoré by venovali učeniu sa nových vecí. Určite by som nepreceňovala moc pozitívneho myslenia, aj keď skutočne funguje, lebo myseľ vieme ovládať vedome tým, že jej ponúkneme obsahy, ktorými chceme, aby sa zapodievala. Potrebujeme ju smerovať k hľadaniu riešení a nie k tomu, aby nám hovorila, prečo sa nám nedarí, prečo nemôžem tamto a toto,  to je reaktívne. Ale my ju vieme naučiť, aby bola proaktívna a na to je potom každá rada dobrá. Už to chce len tréning pre pravidelné používanie.

Veru, často akoby tie dobré myšlienky zostali na poličke...

Áno, lebo naša myseľ funguje na princípe toho, že potrebujeme venovať pozornosť a úsilie novým veciam, aby sa mohli nové obsahy vstrebať. A to od nás vyžaduje energiu. Aby sa to mohlo kvázi zhmotniť, potrebujeme pre to niečo urobiť. Zvyčajne je to tak, že zmena rovná sa robiť veci inak. Je to vec postojov. Ak ten starý vzorec správania nechceme opakovať, lebo s ním nie sme spokojní, tak ho z hlavy nedostaneme von nejakým odmazaním. To, čo vieme urobiť, je, že ho prekryjeme novým vzorcom. Tento spôsob, ako prekrývať staré veci novými, je ten gríf, ktorý si potrebujeme pre seba nájsť.

Asi skutočne treba začať aj hľadať, lebo mám pocit, že veľa ľudí iba čaká...

...na lepšiu príležitosť, na lepšie okolnosti... Einstein povedal jednu brilantnú sentenciu: Bláznovstvo je, keď robíte veci stále tak isto a očakávate iný výsledok.

Zameriavate sa aj na zvyšovanie sebavedomia u žien. Nedávno som videla film o autorke knihy Miluj svoj život a v ňom veľa žien priznalo, že zmena u nich nastala už len tým, že sa ráno zobudili a pred zrkadlom si povedali, aké sú pekné, ako sa majú rady, jednoducho cez vnímanie samých seba. Je to tiež jedna z tých rád, ktoré dávate ženám?

Určite áno, lebo toto môže fungovať práve preto, že keď prijímame samých seba takých, akí sme a berieme to, že sa dobre cítime vo svojom tele a že sme najlepší takí, akí sme, lebo vtedy sme najsilnejší, tak s týmto postojom máme ten druh vyžarovania, ktorý nám potom ostatní zrkadlia v tom, že nás rešpektujú. My vlastne takto nevedomky priťahujeme reakcie, ktoré nás v tomto postoji posilňujú. Vezmite si takú prvoplánovú krásu, ženu, ktorá je podľa zlatého rezu dokonale fotogenická, ale v kontakte s ňou sa nebudete cítiť dobre. To nie je vec toho, že od prírody máme nejakú fyziognómiu, to je vec nastavenia. Maya Angelou tvrdí, že ľudia zabudnú na to, čo ste povedali, aj na to, čo ste urobili, ale nikdy nezabudnú na to, ako sa s vami cítili. Práve preto na to treba zameriavať pozornosť. Oplatí sa byť samými sebou, lebo aj tak sú všetci ostatní už obsadení. Láskavý a prijímajúci postoj k sebe je aj o tom, že nie sme sami sebe najväčším kritikom a najväčším podrážačom nôh. Cesta prijímania sa je aj o tom, že budem pútať pozornosť na to, čo je na mne oceneniahodné a čo mám na sebe rada. S tým pôjdem do sveta, nebudem ponúkať to, že som neschopná...

Môže mať to, že sa skôr vnímame z tej horšej stránky, základ v tom, že ako deťom sa nám dostávalo málo pochvaly? Úspechy sú považované za samozrejmosť a na neúspechy sa upozorňuje kritikou. Dá sa okolie zmeniť, pozitívne ovplyvniť tým, že ja sama sa budem prijímať a vnímať inak?

Určite funguje to, že ak chcem zmeniť svet, musím zmeniť seba. My nemáme dosah na správanie toho druhého, ale máme slobodu voľby, kedy si staviame hranice. Čiže, ak je niekto skutočne veľký negativista a je schopný pokaziť nám deň, tak my ho do svojho sveta nemusíme púšťať. Môžeme vplývať na ostatných svojím postojom, ktorý bude odmietavý voči nepriateľským prejavom. Keď budeme ústretoví a láskyplní, tak síce nie všetci majú ten rozmer empatie, že by nám to rovným dielom oplatili, ale je možné, že u nich ovplyvníme postoj k nám. Zistia napríklad, že sa usmievate, nech vám povedia čokoľvek. Možno triviálne, ale náš postoj sa nám nejakým spôsobom vracia. Viete, kde krásne vidno, ako to ľudia majú nastavené? Skúste večer pozdraviť pokladníčku v hypermarkete a poďakovať jej s úsmevom. Bude taká vyšokovaná, že počuje vľúdne slová a žiadne nadávanie. Je to dokonca preukázané na prieskumoch. Deťom v útlom veku zapli nahrávacie zariadenia a po dvoch týždňoch analyzovali záznamy. Všetko boli samé pokyny typu: nerob, nesmieš, nechaj to na pokoji, nechoď tam. Záporové. Toto sa nám, samozrejme, do mysle nakóduje a my sme potom prehnane kritickí, lebo ten vzorec a postoj je všade okolo nás.

Zápor používame veľmi často. Raz som na základe jednej knihy hrala hru, že som formulovala vety bez záporu a je to zložité.

Áno, je to tak. Aj americký slogan Nič nie je nemožné sa prekladá s trojitým záporom, hoci by sa mal znieť: Všetko je možné.

Môže to byť spôsobené našou stredoeurópštinou?

Áno, socio-kultúrny rámec v tom zohráva svoju rolu. Aj marketing sa pri špecifikácii cieľovej skupiny kampane orientuje na strednú a východnú Európu a neraz sa buď modifikuje, alebo nastavuje inak ako pre tú západnú. Skutočne sa v mnohých postojoch líšime. Optika nazerania na veci je nejakým spôsobom ešte zasiahnutá minulosťou. Vzdorovať tomu je veľmi zložité. Keď vy s proaktívnym postojom začnete vyčnievať, väčšina vás bude chcieť ovplyvňovať, lebo nezapadáte.

Hoci hovoríme, že dnes je boom motivačnej literatúry a verejnosť stále viac a viac prijíma vaše poslanie, mám pociť, že ešte stále trošku vytŕčate z davu. Ako na vás reagujú bežní ľudia, keď zistia, čomu sa venujete?

Priznám sa, že zo začiatku som hľadala spôsob, ako ľuďom sprostredkovať, v čom spočíva moja práca. Keď poviete, že ste psychológ, ľudia vedia, čo môžu čakať. Dokonca zostanú aj v strehu, lebo veď čo keby niečo o sebe prezradili. Pri koučovi neraz nevedia, čo môžu čakať. Pre kouča ani nie je slovenský ekvivalent, lebo náš jazyk by na to potreboval viacero slov – nie je to ani mentor, ani konzultant, ani poradca. Práve tým, že je to partner do konštruktívnej debaty, tak na to nemáme priliehavý výraz. Stalo sa mi napríklad, že som bola v materskom centre prednášať mamičkám. Bola to komunita praktizujúcich veriacich a odniekiaľ mali informáciu, že kouč je niečo spirituálno-šamanistické a kto vie, čo tam s nimi budem robiť. Sú aj takéto názory, lebo za koučing sa vydávajú aj veci, ktoré ním nie sú. Koučovacia metodika je však exaktne popísaná a je validná. To nie sú žiadne experimenty na ľuďoch. Uzatvára sa koučovací kontrakt, k nemu stratégia a človeka cez akcie dovedieme k cieľu. Každému, kto má záujem, vždy ponúkam ochutnávku koučovacieho rozhovoru zdarma, aby sa sám presvedčil. 

Aplikujete svoje schopnosti aj na najbližších, na rodinných príslušníkoch?

Koučovanie je životný štýl. Postoj a to, ako sa človek pýta, aby dostal odpovede, je univerzálne platný. Ľudia si robia niekedy koučovací výcvik iba kvôli sebe, alebo kvôli tomu, že vedú ľudí. Môj syn už vie, že keď sa rozhoduje, dostane odo mňa sériu otázok, aby bolo zrejmé, čo je to, čo chce a na čo mu to bude. My mu umožňujeme, aby mal slobodu voľby a niesol za ňu zodpovednosť. V koučovaní si vy vyberáte, je to o vás, o vašej voľbe, vy sa s ňou potrebujete stotožniť a nesiete za ňu v plnej miere zodpovednosť. Je pravda, že odkedy žijem touto filozofiou, tak ľudia okolo mňa sú zvyknutí, že som pozitívny človek. Ale nie preto, že by som sa do toho musela tlačiť, ale preto, že niektoré veci ma nerozhodia, mám odstup a nadhľad, lebo sa na ne nepozerám tak zdrvujúco, že nastal koniec sveta a ani si nevytváram katastrofické scenáre. Nevzdorujem, že by malo byť niečo inak. Ak to chcem, pokúsim sa to zmeniť. Načo budem frfľať pol dňa na počasie? To je zbytočný odtok energie.

Mávate niekedy zlú náladu?

Pravdaže. V koučovaní sa človek učí okrem iných vecí aj rozumieť svojim emóciám. Keď mám chvíle, že som vyčerpaná, alebo mám pocit, že mi niečo nevyšlo tak, ako som chcela, tak príde taký ten pocit, že sa mi nenaplnili očakávania. Ale prijímam to s pokojom aj kvôli tomu, že mi to má niečo povedať a má ma to niečo naučiť. Lebo emócie rovná sa energia. Nikdy na svojej životnej sínusoide nemôžeme byť iba na vrcholcoch. To sa nedá. Ľudia majú často ilúziu, že vždy bude iba dobre. Nebude. Práve pre okamihy skvelých a dobrých chvíľ musí prísť striedanie takých, keď máme pocit, že nič nejde podľa nás. Aj preto, aby sme si uvedomili, že nepotrebujeme byť tam dolu dlho, že je to iba taký medzistupeň, kde načepráme energiu a ideme ďalej. Úspešní ľudia nepovažujú neúspech za zlyhanie. Je to proste nášľapný kameň na ceste k úspechu. Ja si posmútim, aj sa poľutujem, ale netrvá to dlho.

Pri tejto práci sa určite musíte stále vzdelávať, pracovať na sebe. Ako sú dostupné nové informácie v tomto odbore, keďže na Slovensku nemá dlhú tradíciu?

Kouči u nás majú svoje záujmové organizácie – Slovenskú asociáciu koučov a slovenskú pobočku Medzinárodnej federácie koučov. Stretávame sa, vymieňame si skúsenosti, zúčastňujeme sa konferencií a diskusných fór... Čítame oficiálne medzinárodné stránky, blogy, pozeráme videá...  V praxi je spolupráca s každým jedným človekom veľmi obohacujúca. Moji klienti mi vnášajú do života veci, ktoré by ma možno minuli, alebo by som sa k nim nedostala. Neraz čítam rovnakú knihu ako koučovaný, aby sme mohli o nej diskutovať.

Určite sa stretávate aj na rôznych fórach, je pre vás niekto z koučov špeciálne motivujúci?

Obdivujem veľa mojich kolegov a oceňujem ich prácu. V mojom, nielen profesionálnom, živote majú výnimočné postavenie dve dámy. Prvou z nich je Lenka Zelingrová, výkonná riaditeľka Koučink Centra, ktoré je v Čechách a na Slovensku najvýznamnejšou spoločnosťou poskytujúcou akreditované koučovacie vzdelávanie. Druhou je medzinárodne uznávaná americká koučka Marilyn Atkinson, u ktorej som sa učila metodiku partnerského koučovania.

Mám pocit, že v rámci tejto sféry je viac žien ako mužov. Je to iba zdanie?

Nepoznám čísla, ale mám pocit, že v tom korporátnom biznise bude viac koučov mužov, lebo zameranie na výkon je tam v popredí a vrcholový manažment je prevažne mužský svet. Ale v adresári koučov majú prevahu ženy.

V čom sú ženy ako koučky iné, lepšie?

Kouča si vyberáme hlavne podľa toho, že nám ľudsky sedí a dôverujeme mu – nezohráva tam žiadnu rolu genderové hľadisko.  Často sa ma ľudia, ktorých láka urobiť si koučovací tréning, pýtajú, čo na to potrebujú. Nič špeciálne, ide o osobnostné predpoklady. Človek musí mať do veľkej miery rozvinutú empatiu a emočnú ingeligenciu, komunikačné zručnosti a mať pozitívny vzťah k ľuďom, ktorých prijíma takých, akí sú. Kouč je v istej miere pre klienta autentickým vzorom, ktorý to, o čom sa spolu rozprávajú, má zažité a verí tomu. V osobnostnej výbave kouča musí byť niečo, čo bude ľudí priťahovať, vďaka čomu mu budú veriť a opierať sa o neho v istom vymedzenom čase.  Mužská a ženská energia sa líšia, ale vďaka za tú komplementaritu. Ja sa rovnako teším na spoluprácu, či je to muž či žena – je to vzájomne obohacujúce partnerstvo. Aj keď nietoré ženské témy budú ženy radšej rozoberať so ženou, rovnako ako muž s mužom.

Dosť ma prekvapilo, že ľudia sa vás pýtajú, ako sa stať koučom. Nie že sa s nimi roztrhne vrece. Môže byť koučom každý?

V podstate to už asi aj nastalo, je to teraz populárne. Za kouča sa vydáva mnoho ľudí, ale koučovacej technike sa treba naučiť, má svoju metodiku a proces a treba ju vedieť správne použiť. Ono to nie je samoúčelné. My tým pomáhame človeku, aby si veci vyjasnil a pomenoval, našiel riešenia a dokázal ich zrealizovať. Ak sa niekto v tréningu naučí tejto zručnosti, v podstate sa môže považovať za kouča. Ja som toho názoru, že tréning a výcvik z nás koučov nerobí, pokiaľ nemáme odkoučovaných stovky hodín, ktoré nás v spätnej väzbe utvrdia v tom, že sme pre ľudí prínosom.

Čo je pre vás najväčším ocenením?

Keď sa mi ľudia ozvú a pochvália sa, že sa im darí napĺňať vízie a ciele a dosahujú úspech.  Cyklus koučovania má totiž svoje fázy: človek si pripadá uviaznutý alebo zacyklený v probléme a nevie sa pohnúť z miesta, potom prichádza uvedomenie si toho, že je pripravený na zmeny, ale potrebuje niečo ako štartovací výstrel, po ktorom sa začne meniť, vyvíjať, nemá však ešte jasno o svojom smerovaní a cieľoch. Nasleduje teda voľba toho správneho smeru vývoja, aby sa potom mohol pozerať dopredu, aj dozadu, prehodnocoval svoju víziu a zameral kurz na svoje ciele, ku ktorým si dáva záväzky a vytyčuje konkrétne akcie na realizovanie. Preto sa koučingu zvykne hovoriť, že je to veda o osobnom záväzku.

Je zmena zásadná rada na to, ako byť šťastný?

Aj. Viete, to je ako s otázkou, ako by mal vyzerať váš ideálny deň... Keď si ho viete predstaviť v čo najkonkrétnejších kontúrach, tak ho viete aj prežiť. Lebo to, čo si vieme predstaviť, vieme aj zrealizovať. Do tejto polohy sa potrebujeme dostať, aby sme vedeli, čo je to, čo chceme. Či už je to zmena, transformácia alebo len to, že pre seba urobíme to, že posunieme svoje hranice a vydolujeme z vlastného potenciálu niečo, čo nevyužívame. Pre každého to môže byť niečo iné. Niekto to vezme z pohľadu kariéry, potrebuje napredovať a dokazovať si, aký je šikovný a schopný, niekto to pojme z  hľadiska duchovného – chce byť vyrovnaný a spokojný. Často, keď si ľudia zanalyzujú, ako to v živote majú, zistia, že je tam veľa nerovnováhy, že im to do nejakej strany padá. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že človeka napĺňa, keď má veci vo svojich rukách a žije podľa seba, nie pod tlakom toho, aký by mal byť.

Apropo, za ako dlho sa prejaví váš vplyv na klienta?

Už po prvých dvoch, troch koučovacích rozhovoroch mi koučovaní rozprávajú, že sa niečo pozitívne deje, že sa veci pohli z miesta. Je to pochopiteľné, lebo tam, kam zamerali svoju pozornosť, ide ich energia a oni začali pre seba hľadať, čo potrebujú, aby boli veci podľa nich.  V idelánom prípade stačí 12 koučovacích stretnutí, aby človek zmenu nielen pocítil, ale aj udržal. A to je zmyslom. Keď sa človek tri mesiace intenzívne venuje samému sebe, svojim potrebám a tomu, čo chce, tak to pocíti a už si nebude chcieť nechať tento pocit ujsť.

 

by Nikoleta Kováčová

Foto: Archív J. Š., www.n3.sk

 
 
 
 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan