Showbiz|16.01.2018|10:02
Občas máte toho plné zuby!

„S členmi rodiny ste zviazaní, či sa vám to páči alebo nie. Niekedy svet vygeneruje také bizarné kombinácie súrodencov a rodičov, že vôbec netušíte, ako to ten Pánboh mohol vôbec dať dokopy pod jednu strechu, alebo (aj keď postupne) do jednej maternice,“ približuje tému svojej knihy Štvrtá stena známa televízna scenáristka a producentka Danica Hričová.

Je to príbeh dvoch sestier, ktoré by sa nestretli, keby nemuseli. Vôbec nemali byť sestrami, no ktosi sa proste pomýlil. Majú matku, ktorá tiež nevie, ako sa toto mohlo prihodiť. Mal tam byť ešte aj brat, ten ale tiež odišiel celkom nešťastne a omylom. Všetky pokusy o zmierenie Lucie a Doroty boli márne...

Lucia je herečka, ktorá si úspech predstavovala trochu inak, a Dorota úspešná spisovateľka, ktorú úspech obťažuje. Smrť ich otca je spúšťačom netušených právd. Cesta na pohreb znamená niekoľko hodín v tlakovom hrnci. Ide s nimi aj Luciina malá dcérka a mama sestier, ktorá už na obe dcéry dávno rezignovala.
Sled malérov len odkrýva ďalšie tajomstvá, čo sa roky skrývali a dusili vo vnútorných zákutiach aj utajených snoch.

Novinka Štvrtá stena je aj o neschopnosti komunikovať.
O hlboko ukrytých tajomstvách , ktoré nikdy nevyšli na povrch a ľudia si ich vzali do hrobu. O tom, že niečo ako objektívna pravda objektívne neexistuje.
Je to príbeh o tom, že bez poznania všetkých súvislostí nemožno vynášať súdy.
Štvrtá stena je rozprávanie o ľuďoch, ktorí sa prestali chovať ako ľudia...

„A prečo takýto názov knihy? Štvrtá stena je tá neviditeľná stena v divadle, ktorá ohraničuje javisko a hľadisko,“ vysvetľuje autorka Danica Hričová. „Cez tú stenu sa neprechádza. Nestavia sa ku nej chrbtom – alebo aspoň podľa pravidiel by sa nemalo. Čo by však boli pravidlá, keby sa neporušovali? Dobré by bolo, keby tieto dve ženské tú štvrtú stenu, ktorá síce je neviditeľná, ale o to mohutnejšia, konečne toto celé prelomili.“

Danica Hričová pracuje v televízii ako kreatívna producentka, dramaturgička a scenáristka. V súčasnosti pôsobí v TV JOJ, kde vytvorila seriály Divoké kone, ZOO, Pravá tvár a Hotel. Má dve deti, manžela, psa, mačky a niekoľko koní.
Ďalší seriál Hotel, na ktorom som pracovala s filmovým režisérom Michalom Kollárom sa na obrazovky dostane čoskoro. „Je to veľmi ambiciózny filmový projekt, navyše veľmi vtipne napísaný,“ teší sa Danica.

Začítajte sa do novinky Štvrtá stena:

Kedysi, keď sme boli malí
(niekedy v osemdesiatych rokoch)

Ja

Celkom dosť som si pamätala. Napríklad ako som stála na chodníku pred našou bytovkou v červených menčestrových gatiach na traky s vyšúchanými kolenami, účes podľa hrnca, s ofinou nakrivo, mohla som mať asi tak osem, aj keď ktovie, lebo tie spomienky sa časom stierajú a zlievajú do bezfarebnej guče, ako keď sa do seba nenávratne zmiešajú všetky možné farebné druhy plastelíny.
Pozerala som fascinovane na dvoch starších chlapcov, ako chloroformom na vate trávili v poháriku obrovského zeleného chrobáka. Chrobáka mi bolo ľúto, ale zachovala som sa hrdinsky a ani raz som nesúhlasne necekla. Lebo tí dvaja boli starší a zasväcovali ma do svojho rituálu, čo som v tej chvíli mohla považovať za česť, keďže som bola iba malá, síce zlatá, ale neduživá bytosť s ozaj nešikovným účesom a unisex nonsexi socialistickým svetríkom.
No a neskôr to už s tým hmyzom až taká zábava nebola, lebo niekedy zhruba v tom čase jeden chlapec kvôli mne zožral dážďovku. Trochu som ho k tomu aj vyprovokovala, pretože sa mi tesne predtým bez hanby a zbytočného okolkovania priznal, že ma miluje. Presne takto sa vyjadril, pritom nemohol mať viac ako osem, a ja som to ako správna žena okamžite zneužila. V skutočnosti som sa ho iba chcela zbaviť, lebo mi to vyznanie bolo nepríjemné, ako keby ma bol napríklad oslintal.
A ten, kto bezhranične miluje, je predsa hodný opovrhnutia. Tak som ho vyzvala na tento odporný akt s podtextom: keď ma miluješ, tak ju zožer a dokáž to, a on to bez mihnutia oka urobil. Bolo to nechutné, ale dotyčný dokázal svoju lásku, ako sa patrí.
Spomienky časom bledli, ostávalo len to, čo nejako hlbšie a silnejšie zarezonovalo, a to potom dotváralo celú mozaiku žitia.
Hrdinské činy, akty zbabelosti, hocičo, čo bolo niečím výnimočné. Ostatné „išlo do plynu“. V pamäti však často zostáva to, pri čom niekto alebo niečo muselo nevyhnutne trpieť, alebo čo všetko pri tom zahynulo.
Vyrastať v hlbokom socíku malo svoje výhody, ktoré sme aj tak pochopili až s odstupom času. Moja sestra Lucia bola odo mňa o dva roky mladšia a odjakživa bola za hviezdu. Rad-radom vymetala recitátorské súťaže, s prehľadom ich vyhrávala a pri oslavách pravidelne celej rozvetvenej rodine s oduševnením recitovala Mor ho. Otec bol na ňu nepokryte hrdý. On miloval jej bohémstvo a extrovertnosť, aj keď ju občas kritizoval za jej jemný, veľmi skoro sa rodiaci afekt. No videla som, a videli to všetci, že ju jednoducho žral.
My s bratom Rasťom sme boli len tak na okraji. Na okraji priepasti, otcovho záujmu, záujmu celého okolia. Boli sme ako temné bytosti, sivé eminencie, ktoré zasiahli, keď bolo treba, no za normálnych okolností si nás nikto veľmi nevšímal.
Raz Luciu neobsadili v školskej hre, urobila škandál, otec loboval u učiteľky, no tá bola neoblomná. Nakoniec musela Lucia potupne prísť hrať jedine namiesto nejakej, čo ochorela. Ale chopila sa svojej šance a dala to. Domov priniesla čokoládu z Tuzexu a ešte tri týždne s ňou nebola reč, keďže mala pocit, že nielen podala hviezdny výkon, ale zachránila svet. A tú ťažko nahonobenú čokoládu sme jej s Rasťom aj tak potajomky zožrali, na čo nám ona podpálila školské zošity, a otec ju za to nevyhrešil.
Lucii sa vždy všetko prepieklo, aj vtedy, keď ma ostrihala na ježka. Dala mi to do postupky, tak trochu na Dunča, ale tak umne, že aj Steven Tyler v osemdesiatych rokoch by sa červenal. Mama plakala, zalamovala rukami, potom mi strašným spôsobom vynadala (mne!!!) a odtiahla ma za tie dokatované škuty ku kaderníčke, ktorá tento akt pomsty už načisto dokonala.
My sme však tak strašne chceli rýchlo vyrásť, hrabali sme sa v maminých naftalínom nasmradnutých kožušinách, ktoré mala uložené v lodných kufroch, a umelohmotných koráľoch, kradli sme jej rúže a krémy. Lucia mala fantastický nápad – zliať všetky mamine voňavky do jednej nádoby, doplniť trochu vodou a dať do mraziaka. Keď na to prišli, lebo celá kuchyňa začala zaváňať ako kurtizánin kufor, mama zvozila mňa, lebo som najstaršia a mám mať rozum. Lucii som hlavne závidela to, že vždy vedela od života, čo chce, ten jej úplne jasný smer a ctižiadosť, to len ja som tápala v tme, až kým sa mi úplnou náhodou nevynorili nenormálne možnosti.
Rasťo bol najmladší, trochu nevýrazný brat, taký dobráčisko, vždy trochu pozadu za nami, zamiešal nám ešte karty v živote, keď ako vysokoškolák zomrel a my sme to museli ísť povedať rodičom.
Lucia vždy snívala o veľkej hviezdnej kariére. Že ju budú ľudia spoznávať, vrhať sa pred ňou na kolená a žobroniť o autogramy. Že bude visieť v chlapčenských izbách na plagátoch. Že keď ukáže prsník, budú jej platiť milióny. A keď ukáže dva, tak to už sa ani nedoplatia. Že bude veľká a slávna. Aj to dosiahla, len to bolo trošilinku inak, ako si to celé vysnívala, keď bola malá.

Milan Buno, literárny publicista

 

 
 
 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan