Rozhovory|16.10.2017|12:38
Rozhovor s Janou Benkovou: „Snažím sa vrátiť, čo ma naučili.“

Tento rok jej vyšiel román Musíme zostať spolu, ktorý síce je taký, ako sme u JANY BENKOVEJ zvyknutí – plný úsmevu a iskrivých dialógov, no venuje sa aj vážnej téme neriešenia novodobej humanitárnej katastrofy, ktorá zasiahla najviac Európu, a problémov utečencov. „Je to druhý príbeh novinárky Simony, ktorá rieši záhady, na ktoré narazí pri svojej práci,“ hovorí autorka. V budúcom roku vyjde tretí príbeh s hlavnou hrdinkou Simonou.

Vraj si ho práve dopísala...

Áno, je to tak, tretí príbeh novinárky Simony s názvom Čip mi vyjde v budúcom roku v marci. Je dokončený, s vydavateľstvom sme vo finále výberu titulky knihy a ja sa veľmi teším!

Prečo vyjde až začiatkom jari?

Z viacerých dôvodov. Jednak som písala dve knihy naraz a dostala som aj pracovné ponuky z politického zákulisia, ktorým som sa venovala, a jednak si tento rok moji čitatelia majú z čoho vybrať, vyšli mi predsa aj dva romány Spoločníčka a Blafuj ako celebrita. Venovala som sa aj propagácii mojich dvoch nových kníh v Českej republike, takže neposedávam nečinne doma... (úsmev) Je však pravdou, že tento rok konečne po piatich rokoch vysokého  pracovného nasadenia aj oddychujem. Konečne poznám pocit, keď ma ráno o šiestej nebudí budík... Nemusím hneď bežať k počítaču a vybavovať agendu, či k diáru a plánovať ďalšie stretnutia a rokovania na nasledujúci deň či mesiac...

Spomenula si však písanie dvoch kníh...

Tá druhá je pokračovaním románu Agátová alej č. 25, čitatelia si totiž toto pokračovanie sami vyžiadali. A čo môže byť pre autora krajšie, ak sa toto stane? Rada som im vyhovela, Agátová alej sa mi písala z mojich kníh asi najlepšie a najľahšie. Pokračovanie príbehu právničky Anny bude opäť pohodové čítanie s mnohými zápletkami a prekvapeniami. Prezradím, že ho práve dokončujem.

Tvoje knihy sa od ostatných románov, ktoré sa mi u nás dostali do rúk, líšia napríklad tým, že do nich vkladáš aj reálne udalosti a glosuješ ich.

Disponujem množstvom informácií z rôznych oblastí, v ktorých sa ako mediálny poradca musím orientovať – politika naša i zahraničná, ekonomika, kultúra, šport..., žijem nimi takmer 20 hodín denne, tak ich vkladám aj do kníh. Slovensko je výnimočná krajina tým, že toľko absurdít, ktoré tu predvádzajú úradníci či politici, sa asi inde nemôže stať, zaslúžia si teda reklamu. Do nových kníh dávam aj ich konkrétne mená, lebo to, čo sa tu reálne deje, by asi žiadny autor len tak nevymyslel... (smeje sa)

Na budúci rok ti vyjde už 32-há knižka. Povedz, ako sa dá napísať toľko diel?

Často sa ma to pýtajú novinári aj čitatelia, ale nemyslím si, že je to nejaký zázrak z mojej strany, skôr ide o odmenu od čitateľov, že po mojich knihách ešte stále siahajú a motivujú ma tvoriť ďalej. Jednak nie som jediná, ktorá napísala viac kníh, a jednak sa venujem prioritne písaniu, mám na to teda dosť času. Bonusom je, že som bola 15 rokov novinárka, aj teraz občas ešte píšem články pre niektoré časopisy či weby, pôsobila som v denníku, v rôznych časopisoch, písala som o kultúre, umení, neskôr o politike, mala som šťastie učiť sa od vynikajúcich novinárov, takže všetky tieto skúsenosti mi veľmi pomáhajú pri tvorbe kníh. Okrem toho písanie milujem, takže hoci ma písanie živí, za prácu ho ani nepovažujem a možno využijem aj jednu z ponúk, ktoré mám na návrat do mediálnej oblasti, do časopisov.

Za svoje hobby máš však aj viaceré ocenenia...

Patria predovšetkým rodine a mojim čitateľom – to je tá zásadná podpora a dôvod, prečo a pre koho knihy píšem.

Nechcela by si si založiť školu písania pre začínajúcich autorov?

Na to by som si netrúfala – učiť niekoho písať je veľmi vážna vec... Ale to, čo v praxi naučili mňa, chcem z vďaky vrátiť a svojim kolegom-autorom sa snažím poradiť a pomôcť inak, ak môžem. Tým začínajúcim napríklad s hľadaním seriózneho vydavateľa, skúsenejším s posunutím kníh do zahraničia a veľmi sa teším, že sa to darí. Teraz som stretla novú mladú autorku s obrovským talentom Michaelu Zamari. Napísala skvelú knihu Šéf môjho šéfa, tak sa jej snažím pomôcť, aby sa o nej ľudia dozvedeli.

Vytváraš si sama konkurenciu?

(smeje sa) Možno... Neuvažujem nad konkurenciou – kto ňou pre mňa je alebo kto nie, bola by to strata času. A ja som zvyknutá každú minútu svojho pracovného času využiť efektívne a naplno. Knihy tvorím tak, ako chcem a viem. Ak sa ľuďom budú páčiť, budú si ich aj naďalej kupovať bez ohľadu na to, či na trh pribudlo desať nových autorov alebo nie. To ma, samozrejme, núti ku krásnej veci – neustále na sebe pracovať v mnohých oblastiach, aby som čitateľa zaujala vždy niečím novým, a veľmi ma to baví. Pri každom románe potrebujem cítiť, že som sa zasa niekam posunula, inak by som nemohla byť spokojná. Každou novou knihou sa vždy niečo nové naučím, mám totiž šťastie na ľudí, s ktorými spolupracujem.

Zaujala ma tvoja úplná prirodzenosť pri kontakte s čitateľmi. Na besedách nepredvádzaš maniere ani podmienky, odmietaš sedieť na pódiách, sadáš si medzi ľudí...

Nechcem sedieť nad nimi, ale s nimi, ak to technické možnosti dovoľujú. Páči sa mi to tak, všetci s atak lepšie cítime. A každý, kto ma aspoň trochu pozná, vie, že nežijem v žiadnej póze ani bubline. Taká, aká som doma, som aj vonku. Som veľmi racionálny človek, nerobím z písania kníh vedu, nevidím dôvod na maniere, to by mi bolo skôr smiešne... (úsmev) Sú iné povolania a ľudia, ktorých treba stavať na piedestál – napríklad múdri, kvalitní lekári, záchranári... Tam ide o život.

Písala si osobnostné knihy plné portrétov známych ľudí, biografie, zbierky rozhovorov..., krstili ti ich zvučné mená šoubiznisu, politiky..., prečo sa v posledných rokoch venuješ iba románom?

Lebo si ich trh pýta. Nevenujem sa im iba v posledných rokoch. Moje prvé dva romániky do kabelky ako test, či sa venovať tomuto žánru, vyšli ešte v rokoch 1998 a 1999. Vypredali sa veľmi rýchlo, na trhu totiž vtedy boli iba americké príbehy, tzv. harlekýnky v češtine, pôvodné romány vlastne žiadne. No potom ma pohltili iné žánre, neskôr politika, takže k románom som sa vrátila asi pred deviatimi rokmi a stále mám inšpiráciu a nové nápady. Najmä vďaka spätnej väzbe od čitateľov, to je pre mňa zásadný hnací motor.

Tvoje knihy sú veľmi príjemné príbehy, upokojujúce, jemné...

Presne o to sa snažím a som šťastná, ak sa mi to podarí. Načo ľudí ešte viac zaťažovať? Dnes je všade okolo nás život stresový, ja som rada, ak si pri mojej knižke človek oddýchne a príde na iné myšlienky.

Trebárs spomenutá Alej...

Milujem tú knihu! Možno aj preto je v nej väčší kus môjho srdca než v iných knihách, lebo som ju písala ako darček pre svojich rodičov k ich narodeninám.

Kde berieš tú pohodu? Ak by si ju v sebe nemala, do kníh sa ju predsa len tak umelo nedá naočkovať... Či dá?

Pózu by čitatelia cítili a viac by si moju knihu nekúpili. Ja som nabitá veľmi pozitívne celý život, aj v ťažších situáciách a problémoch hľadám niečo pozitívne, čo mi potom prinesie riešenie. Mám totiž šťastie, obklopuje ma úžasná rodina a armáda priateľov, múdrych ľudí. Podporujú ma a sú mojou inšpiráciou. Cítim sa s nimi bezpečne a nič mi nechýba. Bez toho by som nemohla nielenže písať, ale ani žiť.

Čítaš si svoje knihy s odstupom času?

Nie. Knihu dopíšem, príbeh je uzavretý a ja už myslím na nový. Ak by som v knihách listovala, asi by som uvažovala, čo som v nich mohla napísať inak, doplniť, rozpísať, vynechať..., ale každý môj román vzniká v nejakom konkrétnom období a vnútornom rozpoložení, mapuje to, čo cítim, čo a ako vnímam, čo všetko som zažila, odpozerala..., v tom je hodnota toho príbehu a po čase na ňom netreba nič meniť. Môžem predsa napísať nový.

 

(red)

foto: archív J.B.

 
 
 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan