Showbiz|04.06.2019|14:04
Synonymom silnej, obetavej a odvážnej ženy

Ďalší skvelý dôkaz rozprávačského majstrovstva a nevyčerpateľnej fantázie Jany Pronskej.

Nenadarmo ju prezývajú kráľovná slovenskej historickej romance. Dve mince nádeje je v poradí už osemnásty román a opäť očarujúci ľúbostný príbeh, ktorý vás presvedčí, že niekedy stačí iba načiahnuť ruku a uveriť v zázrak lásky.

Helena Forgáčová, pani hradu Hajnáčka, sa po dobytí svojho sídla Osmanmi ocitne medzi zajatcami priekupníka s otrokmi. Strach o syna, ktorý sa narodil v zajatí, jej nedovolí, aby prezradila, kto v skutočnosti je. Nádej, že sa niekedy dostane na slobodu a vráti sa domov, postupne zhasína. Až keď jej jedného dňa neznámy cudzinec zo súcitu daruje dve zlaté mince, znovu sa odváži veriť v zázrak.

Uhorský rytier Drago Draškovič, ktorý sa pred rokmi upísal nenávidenému obchodníkovi z Aradu, aby zachránil svoju snúbenicu, konečne pochopí, že milovaná žena je preňho navždy stratená, a vyráža na svoju poslednú výpravu. Nešťastná otrokyňa s dieťaťom v náručí mu na chvíľu pripomenie, čo stratil. Jeho náhly čin spustí lavínu udalostí, ktoré majú zachrániť nielen neznámu ženu a jej syna, ale aj rytierovu dušu a srdce…

Pozrite si, čo o svojej knihe hovorí autorka Jana Pronská:

 

Dve mince nádeje je napínavá historická romanca od začiatku až do konca,“ tvrdí herečka Karin Haydu, ktorá si knihu prečítala medzi prvými. „Oceňujem autorkinu fantáziu, ale aj jej znalosti dejín, ktoré hodnoverne začlenila do deja. Očarila ma najmä hlavná postava Helena. Tá je synonymom silnej, obetavej a odvážnej ženy, ktorá sa aj napriek nepriazni osudu nikdy nevzdáva.“

Historickú romancu Dve mince nádeje prináša 
Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.

Začítajte sa do novinky Dve mince nádeje:

     Helena sa chúlila do klbka, pritískajúc si na hruď drobné telíčko, ktoré sa len pred chvíľou prvý raz nadýchlo. Netíšila jeho zúfalý plač, ani sa nepokúšala uľaviť mu. Prehĺtala vlastné slzy, strach i bolesť. Hrôzu z toho, čo ju i jej syna čaká, čím budú musieť prejsť.
     „Nemal si sa narodiť, nemal...“ šepkala do zavinovačky z hrubej vlny. Nič iné nemala, nič, iba prázdne náručie a mučivé spomienky. 
     Nechcela ani otvoriť oči a pozrieť sa na stvorenie, ktoré akýmsi zázrakom vynosila a porodila. Mala by sa pomodliť, poďakovať za dar, ktorý mal manželove oči, jeho vlasy, jeho krv... 
     Čím väčšmi si to uvedomovala, tým jej bolo ťažšie, gniavilo ju to sťa balvan. Priviedla na svet ďalšieho otroka -- na svet, ktorý nepozná slová súcit, zmilovanie, láska... Vzala mu budúcnosť, vôľu, slobodu, vzala mu všetko, lebo ho čaká len beznádej, utrpenie a bolesť.
    Dobre to vedela, lebo to sama prežívala.
    To chúďa nemôže tušiť, že za priaznivých okolností by ho čakal celkom iný osud... Bolo by oslavovaným, rozmaznávaným dedičom, o ktorého by sa staral tucet slúžok, nikdy by netrpelo núdzou... Ešteže to nevie! A najskôr sa ani nikdy nedozvie. 
     „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás,“ šepkala, sotva pohybujúc vysušenými perami. „Nech mi ho nevytrhnú z náručia, nech...“ nedokončila a telom jej otriasli bezmocné vzlyky.
    Dieťa konečne stíchlo a zaspalo, cítiac matkinu blízkosť i jej teplo. Neuvedomovalo si, s akou hrôzou bojuje ani to, čo ich oboch čaká. Stačilo mu matkino vrúcne objatie, viac nepotrebovalo. 
     Helena si utrela z tváre slzy a líce pritisla k páchnucemu slamníku. Dúfala, že keď zavrie oči, už ich neotvorí a nočná mora sa skončí.
     V nepokojnom spánku sa jej znova a znova vracali spomienky na ten príšerný deň, keď sa jej šťastie pominulo, keď prestala byť barónkou a stala sa otrokyňou.

     „Pani moja, Osmani prerazili spodnú bránu!“ vykríkla slúžka vyzerajúca  z okna a zdesene sa chytila za srdce. Prudko sa otočila k Helene, ktorá pochodovala hore-dolu po dvorane a v ruke nervózne žmolila vreckovku s monogramom. Z nádvoria Hajnáčky k nim do paláca doliehali výkriky, rinčanie zbraní a hlahol poplašných zvonov prehlušovaný kvílivým trúbením nevercov.
     Strach z toho, čo príde, bol takmer hmatateľný, vznášal sa okolo nich, objímal ich sťa náručie milenca.
     „Ako dlho...?“ hlesla. Obe ženy mysleli na to isté. Ako dlho potrvá, kým nemilosrdní dobyvatelia prerazia aj druhú bránu, kým sa vovalia na nádvorie a pobijú vysilených obrancov, kým hrad padne a na veži namiesto forgáčovskej zástavy zaveje vlajka s krvavým polmesiacom.
     „Čo s nami bude? Panebože, čo s nami bude?!“ horekovala slúžka a Helena sa konečne zastavila. Hodila vreckovku na stôl a hrdo zdvihla hlavu.
     „Mlč už!“ okríkla dievčinu a sama pristúpila k oknu. Dívala sa do údolia, na stovky osmanských vojakov zúrivo útočiacich na hrad, na ktorom sa iba nedávno stala paňou. Hoci na Hajnáčke vyrástla ako dcéra kapitána Mikuláša Nádašdyho, postavenie hradnej panej získala až sobášom s hrdinom protiosmanských bojov Jurajom Forgáčom. Verila mu, verila dohode, ktorú uzavrel s jej otcom, verila, že ju bude milovať, že ju ochráni a ich manželstvo bude šťastné. V tej chvíli však netušila, či je to ešte vždy tak, či ich honosná svadba a krátky mesiac manželského spolunažívania boli pravda, alebo lož, ktorá mu mala dopomôcť k vlastnému sídlu. Nemala sa komu posťažovať, otec zomrel ani nie týždeň po ich sobáši.  
     Dvere siene sa otvorili a dovnútra vošiel kapitán stráží. Z ramena, ledabolo obviazaného kusom plátna, mu crčala krv a bledá, vážna tvár neveštila nič dobré. 
     „Je mi ľúto, pani moja, ale hrad s najväčšou pravdepodobnosťou neudržíme,“ oslovil ju, no Helena neodpovedala. Dívala sa priamo naňho, na jeho postoj, na to, ako s každým úderom nepriateľského baranidla čoraz väčšmi vešia plecia. „Musíte sa pripraviť...“ 
     „Na čo?“ ozvala sa Helena a cítila, ako jej srdce zviera strach. Bola paňou Hajnáčky, ženou, ktorú títo muži niekoľko dní oddane chránili pred osmanskými dobyvateľmi. S hrdo zdvihnutou bradou a s meravým pohľadom počúvala kapitána a snažila sa zachovať primerane svojmu postaveniu hradnej panej.
      „Mrzí ma, pani moja, že ste nestihli odísť do bezpečia, keby sme mali viac času a početnejšiu posádku...“ dodal kapitán a Helena len mlčky prikývla. Ako by mohla priznať, že jej manžel na nich zabudol a nechal ich napospas nevercom? Že mu slepo verila a kvôli tomu odmietla svojim ľuďom oznámiť, že pomoc, ktorú žiadala od fiľakovského kastelána, nepríde? Ako to mala priznať sama sebe? 
     „Zostali sme sami...“ prehovorila napokon a kapitán potriasol hlavou. „Držte bránu, kým sa bude dať,“ prikázala rázne, ako to často vídala u otca, a pristúpila k nemu. Letmo pozrela na jeho zranenie, načiahla ruku a pevne mu zovrela dlaň. „Boh s nami všetkými, kapitán!“ 
     Slúžka pri okne iba zaúpela, keď sa veliteľ stráží uklonil a úctivo pobozkal panej ruku.
     „Bolo mi cťou, pani moja, slúžiť s vaším otcom a chrániť vás... Nech nám je Boh milostivý...“ Znovu sa uklonil a vyšiel z miestnosti. 
     Helena si sadla k prázdnemu stolu, ruky zovrela do pästí a oprela si o ne hlavu. Nevšímala si slúžkine potláčané vzlyky ani hluk zvonka. Myslela na svoj svadobný deň, na radosť a hrdosť, keď sa stala Forgáčovou ženou, keď ju pyšný ako páv ukazoval poddaným a druhom. Bola doňho šialene zaľúbená a myslela si, že aj on ju miluje... Doma sa zdržal iba zopár týždňov a potom odišiel za povinnosťami, do boja. Vôbec netušila, či je ešte manželka, alebo už vdova. V tej chvíli to stratilo význam.  
     Dvere sa opäť potichu otvorili a dnu vošli dve ženy, mladšia a staršia. Obe by Helena najradšej vyhodila, spôsobili jej dosť trápenia i starostí, no dnes boli na tom rovnako zle ako ona sama. 
      „Čo chcete?“ opýtala sa a nezdvihla k nim pohľad.
      „Napriek všetkému, pani Helena, čo si o mne myslíte, vám chcem pomôcť...“ ozvala sa mladšia zo žien, Adela Lorántfiová, bývalá manželova milenka, o čom sa Helena náhodne dozvedela iba prednedávnom. Najprv tomu neverila, ani jej nenapadlo, že by Juraj nechal na hrade manželku s milenkou. Potom už len Adelu mlčky trpela a ignorovala, čakajúc na deň, keď sa na ňu opýta priamo manžela. Nestihla... a už ani nestihne. 
      „Neverte jej, pani moja!“ odhodlane vykríkla slúžka a postavila sa za chrbát svojej panej.      „Neverte jej ani slovo, faloš jej hľadí z očí!“ 
      Helena si unavene vzdychla a mávla rukou, aby rozhorčenú slúžku zastavila. 
      „Dosť už nenávisti, Jula! A ty hovor, ak máš čo povedať,“ vyzvala Adelu a konečne jej pozrela do očí. Bola prekrásna ako zlatovlasý anjel z obrazov. Helena sa ani nečudovala, že manžela tak očarovala. Predstavil jej ju ako svoju chovanicu, sirotu, za ktorú prevzal zodpovednosť. Prichýlil ju na hrade spolu s jej pestúnkou, ktorá jej vždy mlčky stála za chrbtom.

Milan Buno, literárny publicista


 
 
 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan