Blogy|Ela|02.09.2013|20:38

Zistila som, že keď chcem cestovať s radosťou, musím prestať utekať. Že keď ťa chcem počuť, stačí otvoriť balkón a zakričať do tmy. Že keď sa usmievam, vyzerám že som z Havaja a že keď plačem, nikdy ma nevidíš. Že balená voda tam stojí osem eur, vedľa filtrujú vodu z mora a že aj morská soľ je vlastne biznis.

Že vyzerám, že som z Barcelony a že som tam nikdy nebola. Že nemám rada keď sa musím zakrývať len plachtou a že pri Rihanninom Take Care mi vždy napadne, ako nám mohlo byť. Že nikdy nevravím nikdy a že ten čašník vyzeral celkom ako Hamšík. Že viem byť opálená len chvíľu a že zatiaľ nie som celkom schopná predstaviť si ťa. S inou. Akokoľvek. Že občas hádžem rukou do vzduchu celkom zbytočne a že sa mi páči keď bláznim. Že za mnou neblázniš a že sa nechcem zblázniť. Že keď ležím na pláži hore bez, mám strach, že mi zhoria bradavky. Že milujem tieň a tiež nechápem, prečo mám večne studené nohy. Že chcem, aby si mi nakreslil slnko na chrbát a konečne uveril. Že ma štve, že všetko to jedlo na sklonku dňa vyhadzujú že a tiež nechápem podstatu tvorby Dity von Tess. Že viem po španielsky len jednu vetu. Že som dieťa kvetov vlniace sa v rytme 21. storočia a že neviem, či unesiem váhu sveta. Že ťa už nepotrebujem. A že to nieje také ťažké. A že tá diera v srdci vlastne ani nie je diera. Len taká dierka. Dieročka. Asi.

 

 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan