Showbiz|21.01.2019|09:07
Život nie je prechádzka po nablýskanom móle

„Život je prechádzka po móle. Niektoré z nich sú šmykľavé, po iných sa kráča ľahšie. No predsa... Vždy po nich musíme prejsť a vrátiť sa. Po móle našich životov.“

Príbeh Mólo našich životov ukazuje, že sa oplatí bojovať s problémami, ktoré nás stretajú. Netreba ich odsúvať, prehliadať, trápiť sa nad nimi. Sú súčasťou života a hoci to znie ako klišé – ich prekonávanie nás naozaj posilňuje a posúva dopredu. 

Možno si to v danej chvíli neuvedomujeme. Možno to necítime ani v hodinách a dňoch po. No z pohľadu budúcnosti nám to ušetrí veľa trápenia a ďalších starostí...

Brad Basel, Jennifer Louterová a Emma Reitersová...
Trojica ľudí, ktorí sa kvôli šialenému pracovnému tempu stratili na tej najvzácnejšej ceste, ktorú k dispozícii majú – vo vlastnom živote. Zabúdajú na to, kým sú a čo ich trápi, dovolili, aby im vonkajšie okolnosti zastreli triezvy úsudok, a ich rebríček hodnôt sa kompletne celý rozhádzal.

Sú peniaze a úspech skutočne také dôležité?
Ako má vyzerať správne fungujúci vzťah?
Prečo dovolíme minulosti, aby nám výrazne zasahovala do prítomných okamihov? Dokážeme sa zbaviť svojich vnútorných démonov, ktoré nás dlhé roky strašia?

Postavy Brada Jennifer a Emmy si hneď obľúbite. Možno aj preto, že sú nám také blízke. Utápajú sa v problémoch, trápia sa a sužujú...pritom riešenie môže byť neraz na dosah a také jednoduché. Len treba zmeniť smer, pozrieť sa na to z nadhľadu a nejsť neustále hlavou proti múru.

Radoslav Korpa v románe Mólo našich životov poukazuje na problematiku, ktorá v dnešnej uponáhľanej dobe vôbec nie je zriedkavá. S citom a ľahkosťou pomocou svojich literárnych charakterov ukazuje čitateľom, že každý problém má riešenie – musíme si len pár vecí uvedomiť, prestať lipnúť na neexistujúcich ideáloch a v neposlednom rade – nájsť silu, ktorá sa skrýva v našom vnútri. Pretože ten, kto má čisté úmysly, jej má dostatok.

Začítajte sa do knihy Mólo našich životov:

Kapitola 1

„Vidíš, aký je tento strom vysoký?“ Vzhliadol k nemu a videl, ako si chlapec rukou zacláňa oči. Slnko stálo na oblohe priamo oproti nim a prenikalo k nim pomedzi mohutnú korunu.
Chlapec len prikývol a potichu sa čudoval, ako je možné, že nedovidí na jeho úplný vrch. Rastie snáď až do neba?
„Aj on bol raz malý stromček,“ pokračoval. „Vlastne, bol len semienkom. No napriek tomu dokázal prevýšiť všetko navôkol.“
„Bol malý ako semienko púpavy?“ neveriacky obrátil svoju tvár na muža.
„Možno ešte menší. Vieš, prečo je teraz taký vysoký? Prečo je jediný v celom lese, ktorý odolal vetru aj búrkam?“
Odpoveďou mu bolo ticho.
„Pretože veril. Veril, že raz bude vysoký. Najväčší široko-ďaleko. Veril tomu aj vo chvíľach, keď prišla víchrica. Vedel, že treba rásť pomaly, aj za cenu toho, že dlho bude najmenší. Uvedomil si, že dôležité sú korene, preto investoval svoju energiu najprv do nich. Až potom začal rásť do takejto výšky. Ostatné stromy, ktoré na to zabudli, zlomil vietor. On tu zostal.“
Pozrel sa na chlapca, či je stále ochotný počúvať. Díval sa na neho so zatajeným dychom a čakal na každé jeho slovo.
„Ak budeš rásť rozumne, môžeš byť najväčší aj ty. No nechci to hneď, najprv si postav pevné základy a až potom ukáž ostatným, čo všetko vieš. Kto sa ženie za úspechom len preto, že chce, aby ostatní videli, aký je veľký, bude skôr či neskôr zlomený. A hlavne, chlapče, hlavne nezabúdaj na to, odkiaľ si prišiel. Vždy, keď sa tam vrátiš, buď opäť týmto malým chlapcom. Tí, čo ťa vychovali, ťa nikdy nebudú vnímať inak.“
„Brad,“ pocítil na svojej ruke jej hebkú pokožku a zdvihol k nej zrak. Všetci traja stáli pri dverách jeho rodičovského domu, Brad mal v ruke kľúče od auta a vravel si, že to má konečne za sebou. Nedeľné návštevy sa snažil eliminovať pomocou výhovoriek, no dnes sa mu to nepodarilo.
„Už to nie si ty,“ prihovorila sa mu mama a z jej hlasu vycítil smútok i nostalgiu, no žiadne výčitky kvôli tomu nemal. Skôr naopak. Začínal ním lomcovať hnev. Nevedel, čo na to povedať. Hoci sa snažil vyvrátiť si v hlave jej tvrdenie, musel priznať, že má pravdu. Už to nie je ten starý Brad, ktorý tu vyrastal, ku všetkým sa správal úctivo a priateľsky. Ale no a čo? Čo je zlé na tom, že v spoločenskom rebríčku postúpil o niekoľko levelov vyššie?
Dnes tu stojí Brad Basel, muž, ktorý uviedol na trh niekoľko bestsellerov, dôsledkom čoho si vybudoval masívnu čitateľskú základňu. Úspech, sláva, uznanie, ženský záujem... Slová, ktoré tak veľmi miloval a uctieval ich ako svojho boha. To všetko je teraz súčasťou jeho života, ktorého sa nemieni tak ľahko vzdať. Neprinútia ho k tomu ani mamine zarmútené oči.
„Chceme naspäť svojho syna,“ mama opatrne pokračovala, na čo Brad len prekrútil očami a zhlboka vzdychol.
„Nemáme záujem o tvoje peniaze,“ k matkinmu nátlaku sa pridal aj otec a odtiahol Brada kúsok ďalej, kde sa mu šeptom prihovoril:
„Mama sa kvôli tomu trápi... Chýbaš jej a občasná návšteva, kedy nám položíš obálku na stôl, jej nestačí. Chce teba, tvoju prítomnosť, tvoj záujem. Pochop to, si náš jediný syn a tvoju dospelosť sme si predstavovali inak.“
„Áno? A ako?“ zavrčal Brad.
„Mysleli sme si, že... no, mysleli sme si...“ otec hľadal tie správne slová. „Pozri, sme na teba pyšní, dosiahol si toho oveľa viac ako tvoji rovesníci, ako deti našich známych a priateľov. Ale nemal by si zabúdať na to, kým si bol predtým. So skutočnosťou, že ti sláva stúpla do hlavy a správaš sa povrchne k ostatným ľuďom, sme sa už zmierili. Snáď vieš, čo robíš... No aspoň k nám by si mohol pristupovať tak ako predtým.“
Brad nahodil kyslý, otrávený výraz.
„Mama bude mať o chvíľu narodeniny. Čo ak by si jej namiesto honosného daru dal niečo iné? Vezmi ju na večeru, zaujímaj sa o to, čo ti rozpráva... Jednoducho jej daj najavo, že čas strávený s ňou vnímaš ako vzácny.“
Brad postrehol, ako sa otcovi v očiach zaleskli slzy. Panebože, to je fraška, pomyslel si. Prečo mi vždy musia čistiť žalúdok ako malému chlapcovi? Nevidia snáď, že aj kvôli týmto rozhovorom sem chodím stále menej a menej?
Ledabolo prikývol, objal sa s otcom a mamu stojacu v predsieni pobozkal na obe líca.
Vonku nasadajúc do auta si poriadne vydýchol, lístok, ktorý mu otec ešte narýchlo strčil do ruky, bez rozmyslu hodil na palubnú dosku.
„Tak a život je opäť taký ako predtým,“ povedal si radostne, že má celú vec z krku mysliac pritom na Jennifer, ktorá je vzdialená tisícky kilometrov. Žiadne hádky, žiadne uzurpovanie si jeho pozornosti, iba on, jeho myšlienky a samota, ktorej sa v poslednom čase nevie nabažiť.
„Bodaj by to bolo inak, keď každý večer trávim v spoločnosti inej ženy,“ pousmial sa škodoradostne, pridal plyn a v duchu dodal, že toto je život, po akom vždy túžil. Nech si vraví, kto chce, čo chce.

Milan Buno, literárny publicista

 

 

 
 
 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan