Rozhovory|25.01.2017|12:50|VIDEO
Zuzana Smatanová chcela byť pôvodne biochemičkou

Zuzana Smatanová (32) patrí už roky k stáliciam slovenskej pop music. Lanský rok sa jej vydaril aj vďaka hitu Horou, v ktorej dala hold lesom a horám. Jej lyrické vyznania však už permanentne nie sú len o prírode, ale aj o poetických sebareflexiách vychádzajúcich z najhlbších útrob jej citlivej duše. V novom roku si praje, nech je pre ňu opäť plný prekvapení, výziev, objavovaní a prekonávaní jej vlastných síl, pádov i vzostupov.

Ťahúňom tvojich minuloročných vystúpení bol bez pochýb hit Horou. Príbeh jeho vzniku a natáčania videoklipu už všetci poznáme. Ako ho vnímaš dnes s odstupom času?

Pieseň sa osvedčila v rádiách i na koncertoch, čo ma veľmi potešilo. Je to samozrejme moja srdcová záležitosť, pretože som sa jej venovala veľmi dlho, aj ako autorka, aj ako producentka. Každá reakcia na ňu ma nesmierne teší dodnes a aj to, že sa dotkla sŕdc toľkých ľudí. Vôbec som takéto ohlasy nečakala a mám z nich úprimnú radosť.

Už je to takou nepísanou tradíciou, že takmer každá nová skladba má premiéru v najpočúvanejšom Rádiu Express. Nie inak to bolo aj s Horou. Čosi myslíš, čo robia v tomto rádiu ľudia inak, že sa stali lídrami slovenského éteru? Chodíš rada do Rádia Express?

Na to ja odpoveď nemám, pretože do ich stratégií nevidím, každopádne ma teší to, že najpočúvanejšie rádio na Slovensku mi dáva priestor na premiéry mojich nových piesní a zároveň ich má zaradených vo svojom playliste.

Jedným z medzníkov tvojej kariéry bolo víťazstvo v súťaži Coca-ColaPopstar v roku 2003, kde predsedom poroty bol Peter Nagy. O dekádu neskôr si s ním už koncertovala na turné. Aký to bol pocit? Hodil by sa tu aj tvoj obľúbený výrok – „to nevymyslíš, to sa skrátka stane...“

Určite! (smiech) Petra Nagya a jeho pesničky som mala ako dieťa veľmi rada a rozhodne by mi pred pätnástimi rokmi ani len nenapadlo, že s ním raz budem kamarátka a budem s ním koncertovať. Je to skvelé a som mu vďačná za to, že ako predseda poroty súťaže Coca-Cola Popstar rozhodol o tom, že budem môcť nahrať svoj debutový album s vlastnými pesničkami.

Keď sa opýtaš nejakého speváka alebo speváčky, ako vznikajú ich pesničky, väčšinou sa zhodnú v tom, že ten nápad príde odrazu, že na to neexistuje univerzálna šablóna, že nestačí sedieť pri káve a čakať, že nová pesnička príde sama. Stalo sa ti už počas kariéry, že si zložila viacero pesničiek nejakým jednotným univerzálnym spôsobom? Napríklad, že ťa kopne múza, vždy keď dlhšie šoféruješ, alebo pred zaspaním, alebo trebárs, keď lížeš zmrzlinu?  Nemáš vypozorovanú nejakú „rezervu“, na ktorú by si sa v prípade potreby vždy vedela spoľahnúť?

Je to presne tak. Nápad príde sám, bez ohlásenia, a nikdy sa naň nedá spoľahnúť, či sa zase vráti. Stalo sa mi viackrát, že ku mne prišiel nápad tesne pred spaním, keď už som ležala v posteli. Vtedy vstanem, idem k sebe do štúdia a všetko si nahrám. Moja „rezerva“ je samota, ďaleko od internetu a telefónu.

Klip Horou si si už aj sama produkovala. Aký to bol pocit? Hodláš v produkovaní svojich klipov pokračovať?

Vlastne to tak bolo viac menej vždy, že som prišla s námetom klipu ja, pretože zakaždým, keď zložím pieseň, vidím ju tiež v obrázkoch. Vtedy mám úplne jasno v tom, ako bude klip vyzerať a režisér, ktorý režíruje, môj námet pekne pretaví do deja. V prípade videoklipu Horou som veľmi chcela mať jeleňa a orla a robila som všetko pre to, aby som ich zohnala. Je to pre mňa symbol divokého srdca, ktoré má v lese domov a človeka ako návštevníka, ktorý sa musí podriadiť ich zákonom a pravidlám.

Raz si sa vyjadrila, že máš pancier voči falošným priateľom. Funguje ešte?

Ba či, je čím ďalej tým tvrdší (smiech). Nie som naivná, aby som si myslela, že mám veľa priateľov, pretože tých naozajstných a pravých je vždy pramálo, ale je pravda, že akonáhle cítim z človeka faloš, prirodzene sa mu vzďaľujem.

Nechýbajú ti ankety, akými boli Slávik či Aurel? Nahradilo ich síce množstvo kvázi talentových súťaží zahraničného formátu, čo sa z komerčného hľadiska síce dá pochopiť, ale napríklad v Čechách fungujú naďalej aj tieto ankety...

Nechýbajú, pretože ja som si ich užila, myslím, dosť a navždy budem v srdci cítiť vďaku voči fanúšikom za ceny, ktoré mi dali vlastne oni. Všeobecne ale chýbajú, pretože bolo to isté zadosťučinenie pre nás interpretov ako dostať spätnú väzbu od ľudí, od fanúšikov v podobe ceny. Mali sme možnosť vystúpiť naživo s novými skladbami a vždy sa objavil nejaký nováčik, ktorý dostal priestor v televízii. Toto stále funguje v Čechách, čo je možno obrazom toho, aký majú oni vzťah k vlastnej hudbe, k vlastnej kultúre.

S ktorou slovenskou speváčkou si rozumieš najlepšie?

Nie je meno, ktoré by som vypichla, myslím, že mám rovnaký, príjemný vzťah s každou.

V minulosti si zložila okrem iných aj úspešný soundtrack k filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Herectvo ťa nikdy nepriťahovalo?

Herectvo ma rozhodne priťahuje, ale ak mám raz dostať nejakú hereckú úlohu, musí prísť sama a vtedy, kedy má.

Novým zjavom na Slovensku je pojem virál. Poznáš napríklad skupinu S hudbou vesmírnou, ktorá sa zviditeľnila práve vďaka tomuto fenoménu? Čo si o tom všetkom myslíš ty?

Po pravde, veľmi to nesledujem. Často sa ma kamaráti pýtajú, či som videla to a to video, ale strašne málo času venujem sedením pri internete, aby ma takéto virály zastihli.

Človek vraj získava na sile tým, že sa prizná k svojim slabostiam. Aké sú tvoje momentálne slabosti?

Ak máš na mysli slabé stránky, tak myslím, že moja je náladovosť. Tá potom ovplyvňuje všetko okolo, takže ak nemám dobrú náladu, vtedy som rada len sama so sebou a prejaví sa moja introvertná povaha.

Stendhal raz povedal, že krásnym vlastnostiam milovanej bytosti sa môžeme tešiť iba ako šťastnej náhode... Súhlasíš?

Niečo na tom bude. Ale myslím, že ak dvaja k sebe patria, nájdu vzájomne vo svojich povahách vždy niečo, čo je pre nich krásna vlastnosť a práve to ich spojí.

Akú chybu by si už nikdy vo svojom živote nechcela zopakovať?

Hovorí sa, že človek by mal vo svojom živote robiť chyby, ale už by nikdy nemal zopakovať tie isté. Tie, ktoré urobíme by nás mali poučiť a nemali by sa už nikdy stať. Tak sa na to pozerám, takže už by som nechcela zopakovať ani jednu, ale urobiť ďalšiu, novú, z ktorej sa zase iba poučím.

Ak by si si mala vybrať jednu osobu - kto ti počas tvojej kariéry najviac pomohol?

Rozhodne moja mama. Prežila si so mnou všetky moje úspechy, moje pády, iba ona vie, koľko energie a času som všetkému, čo mám obetovala a vždy ma vo všetkom podporila, alebo mi pomohla, keď sa nikto iný nenašiel. Aj za to ju milujem.

Je pocit zadosťučinenia tým, čo ťa stále posúva vpred?

Určite to je jedna z vecí, ale mňa skôr poháňa vlastná chuť na sebarealizáciu. Sú veci, do ktorých sa púšťam iba tak, od ktorých nič neočakávam, robím ich iba pre to, že si chcem zamestnať hlavu, ruky, chcem dostať zo seba nápady, ktoré mi nedajú spať, hoci je to len malá kresbička alebo celá pesnička. Ak je to potom odmenené pochvalou, alebo úspechom, to je pre mňa iba krásny bonus.

Aký je tvoj najneuveriteľnejší zážitok života?

Že som sa stala speváčkou, pretože som o tom nikdy nesnívala. Chcela som byť biochemičkou alebo veterinárkou, prípadne maliarkou, ale že ma osud zaveje na túto cestu, tomu by som ešte ako tínedžer ťažko verila. Ale keďže verím na to, že čo má prísť, príde, malo to tak zrejme byť a ja si to všetko veľmi užívam, pretože ma to nesmierne baví, hoci o trochu viac textovanie a skladanie piesní.

Čo očakávaš od nového roka?

Prajem si, nech je pre mňa opäť plný prekvapení, výziev, objavovaní, prekonávaní mojich vlastných síl, pádov, vzostupov a rastu. Toto všetko v ňom chcem, nech je zo mňa zase silnejší a skúsenosťami múdrejší človek, nech mám silu a odhodlanie púšťať sa do nových vecí a nech sú moje rozhodnutia vždy také, ako to v daných momentoch cítim, lebo viem, že presne vtedy budú správne.

 

Text: Robert Buček

Foto: Branislav Šimončík

 
Video 
 
 
 
Aktuálne číslo 03-04/2016
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan