Ťažko si predstaviť malebnejšie prostredie ako kút pri Dunajci, kde stojí chata Pieniny. Ján Gondek ju spravuje už vyše dvadsať rokov a nepochybne úspešne: Nielenže sa podieľa na štvrtine príjmov dediny, ale dáva robotu pätnástim ľuďom, v sezóne dokonca vyše štyridsiatim. Vďaka skutočne originálnym marketingovým nápadom pritiahol na Zamagurie toľko turistov, že predtým sa to nikomu ani nesnívalo. Denne ich k nemu príde aj tisíc päťsto. Hostil už Japoncov, Tajvancov, Číňanov, Novozélanďanov, Židov… Španielski novinári o ňom napísali, že u nich by ho vyvážili zlatom.
Pátraním v archívoch chatár Jano vyhľadal svojich prapredkov deväť pokolení dozadu – dostal sa až k Bartolomejovi Gondekovi do roku 1703. Najväčšmi je však pyšný na svojho pradeda, chýrneho Gašpara Gondeka, ktorý bol prvým pltníkom na Dunajci. Dal mu dokonca postaviť ozajstný pomník v nadživotnej veľkosti, ako inak – z dreva. Rezbár Cyro Kocúrek ho stvárnil naozaj majstrovsky, ako aj ďalšie sochy, z ktorých je už v okolí chaty celá galéria. Pri nich sa sem-tam poriada slávnostné pasovanie za Gorala – šéfgoral Gondek už kládol na plece valašku desiatkam celebrít – od hercov až po politikov.
Poľský prezident, ktorého tiež pasoval, sa mu odmenil originálne – na revanš ho pasoval za politika. Právom, veď má vraj oveľa väčšie zásluhy na slovensko – poľských vzťahoch, než ktorýkoľvek diplomat. A tak mu vo Varšave udelil Zlatý kríž. Poľský veľvyslanec pri tej príležitosti vtipne poznamenal, že Poliaci sa delia na dve skupiny: Na tých, čo Gondeka poznajú, a na tých, čo sa s ním ešte len zoznámia. Napríklad i vďaka „goralskému marketingu“.
Viete, čo to je? Vyberiete sa do neďalekej Szcawnice, dáte v miestnom rozhlase vyhlásiť, že kto si nechá v Pieninách načapovať štyri pivá, piate dostane zadarmo. „A potom už len počítate zákazníkov. Na tisíce,“ smeje sa autor nepatentovaného nápadu. A to ho Lesničania kedysi vážne mienili vyhnať z dediny – vraj sem priťahuje Poliakov, ktorí budú kradnúť… Opýtajte sa ich, čo by dnes robili, nebyť turistov zo severu!
Kadejakí „taxikári“ z okolia začali zdierať turistov astronomickými cenami za odvoz na pltnicu. On s nimi skoncoval originálne: Kúpil autobus a keď treba, vozí turistov za prijateľnú cenu, ktorá je viditeľne zverejnená.
Hostia sa radi zabávajú na historkách o goralských klobúkoch. Dámy si zvyknú pamätať, že ak má goral na kapeluši vztýčené pero, je určite v pohode, no ak ho má nadol, zmohla ho únava. Chlapom zas imponujú mušličky na klobúku – vraví sa, že pltník ich mal toľko, koľkokrát sa doplavil až k Baltu. Pravdepodobnejšia je však verzia, podľa ktorej každá mušlička predstavuje frajerku – a tých mali pltníci neúrekom.
Text, foto a diaporáma: Ján Greš
Diaporáma
