Krásne pokľaknutie, príjemné prekvapenia a romantické chvíle. Väčšinou tak prebiehajú žiadosti o ruku, ktoré by mali byť výhradne v réžii muža. Aspoň tradične. A tak vyvstáva otázka, je rozhodnutie o manželstve naozaj len na strane chlapa?
Tradícia je tradícia, a tak aj v 21. storočí páry ponechávajú žiadosť o ruku na strane muža. Naozaj by malo ísť o pekný romantický krok vo vzťahu, ktorý ho posunie vpred, ale pozrime sa na to aj z inej strany.
Čakanka
Tisíce párov je na tom tak, že žena sníva o krásnej svadbe, ako sa prejde uličkou a povie svojmu milovanému áno. A tak čaká. Občas sa o tom zmieni a aj keď partner nemá veľké výhrady, ona stále čaká. Lebo je v takej pozícii. Je v pozícii čakateľky, lebo žiadať ho o ruku je nedôstojné, netradičné a rôzne iné prívlastky. To však ani neznamená, že by to mala urobiť.
Manželstvo je spoločné, prečo nie aj rozhodnutie o ňom?
Keď sa ale začne hovoriť, že by to mala byť dohoda a pár by si povedal, dobre vezmime sa, šli by kúpiť prsteň alebo aj nie, ľudia krútia hlavami. Prečo? Je to predsa životné rozhodnutie, ktoré by mali robiť obaja. Často sa totiž stáva, že muž ženu nečakane prekvapí a ona zo šoku a tradície, povie áno. Zvyšok už viete. Hádky, nespokojnosť, nešťastie v manželstve, plač, krik a rozvod.
Isteže, zvykne tomuto kroku predchádzať rozprávanie sa o svadbe alebo len mierne naznačenie, ale to môže trvať rok, dva tri, desať. Prečo by aj dohoda nemohla byť pekná a romantická? Sadnúť si oproti sebe a spoločne dospieť pri večeri k tomu, že „poďme sa vziať“. Prečo pokľaknutie nemôže prísť po takejto dohode? Spokojnosť by bola na oboch stranách a ľudia by predišli zbytočným trapasom a sklamaniam.
Lebo aj keď sa snažíme byť extrémne pokrokoví, používať tie najlepšie technológie a dávame zelenú rôznym partnerstvám, v tejto veci akoby sa zastavil čas. Žena je stále tou, čo čaká, na muža tlačí a nakoniec ho „doženie“ pred oltár. Fér? Čo myslíte? Asi ani pre jedného…
by Diamond
Foto: tumblr