Aj takýto výstižný citát nájdete v novej poviedkovej knihe Mimóza od slovenskej autorky Adriany Boysovej.
V knižke nájdete takmer 20 poviedok, ktoré sú poetické, pragmatické, dojímavé, srdcervúce. Nebude vám stačiť jedna… „Chcela som, aby tie moje poviedky boli naozaj rôznorodé, pestré, z rôznych uhlov pohľadu, aby si tam každý našiel to svoje. Pôvodne mali byť ústrednou témou podoby lásky, ale potom sa to nejako inak vyvinulo. Tak ako to býva pri písaní – nie vždy vidíte koniec toho príbehu,“ vysvetľuje Adriana Boysová v podcaste Knižný kompas, v ktorom bola hostkou rozhovoru.
Napríklad hneď prvá poviedka Návšteva, v ktorej
dcéra priletí zo zahraničia za mamou, do nemocnice, lebo dostala mozgovú
porážku a rozpráva sa s ňou, hoci mama nevníma. Hovorí jej
o svojich zážitkoch, láskach, priateľoch, spomína… Áno, nech sa deje čokoľvek,
mamy sú tu pre nás vždy.
Alebo poviedka Dobré ráno, Huntington, ktorá vás donúti zastaviť sa
a zamyslieť nad svojou rodinou, deťmi, partnerom. Hlavný hrdina trpí
dedičným ochorením, huntingtonovou chorobou a píše list svojej rodine.
Lúči sa…a viac ako o seba sa bojí o svoju dcéru. Keďže je to
dedičná choroba, môže byť zárodok z nej aj v jeho milovanej dcérke.
Krásne sú poviedky Aj v nebi plačú, Na konci sveta, či Vieročka.
Pozrite si video, v ktorom Adriana Boysová hovorí o svojej knihe Mimóza:
Autorke sa v knihe Mimóza z vydavateľstva Ikar podarilo prebudiť a oživiť v čitateľovi vlastné spomienky. Akoby niečo podobne láskavé, príjemné, odpudzujúce či smutné sám zažil alebo o niečom podobnom už počul. Ako sama tvrdí, kedysi chodila do divadelného súboru a odtiaľ možno pramení jej snaha vcítiť sa do postavy. Prežívať jej radosti i strasti, naozaj s ňou žiť a potom vie lepšie vyjadriť jej pocity.
Nemilovala som ho. Vlastne som ho nikdy nemilovala. Bol ku mne milý, pozorný, staral sa o mňa a páčil sa aj mojej rodine a kamarátom. Perspektívny manžel. A bola som si istá, že ma miluje. To jediné ma bolelo. Nechcela som ho zraniť. Fabián bol dobrý chlap, ale nebola to láska a ja som chcela viac. Viac súznenia duší a tiel. Viac vášne, náhodných dotykov, viac nehy. Zaspal. Vyzeral tak nevinne, s rozochvenými mihalnicami, otvorenými ústami, v ich kútiku sa leskla slina. Pohladila som ho po líci. Rozhodla som sa. Zajtra sa vraciame do Mníchova. Potom to už pôjde rýchlo.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Daniel Fischer:
Milan Buno, knižný publicista