O dominante Oravských Beskýd Babej hore sme neraz počuli či čítali a na jej vrchol sme z viacerých miest aj vystúpili. O niečo menej možno vieme o ceste, ktorá viedla na jej úpätí.
V minulosti sa cesta kľukatila regiónom Oravy, dnes pretína hranicu dvoch suverénnych štátov. V krátkom úseku, ktorý sa tu zachoval, je nenápadná a nenarúša charakter krajiny.
Pánska cesta
Cesta odnepamäti nesie hrdý názov Pánska cesta, Rajchštag alebo Blažejovská cesta. Bola dôležitou obchodnou spojnicou a mala vplyv na osídľovanie Oravy. Vybudoval ju niekedy okolo roku 1848 Oravský komposesorát. Význam slova komposesorát znamená majetkové spoločenstvo šľachty založené na dobovom uhorskom feudálnom práve.
Po zrušení poddanstva sa teda upravovali majetkové pomery aj pod Babou horou a výsledkom verdiktu Oravského komposesorátu bola tzv. Pánska cesta, ktorá oddeľovala pánsky majetok od majetku urbárskeho (obecného). Pôvodný Rajchštag sa začínal pri kúpeľoch v Oravskej Polhore, pokračoval po úpätí Babej hory a končil v Hornej Lipnici v Poľsku pri parnej píle. Cestu vybudovali a udržovali poctivo, o čom svedčia jej dodnes zachované zvyšky. Popri ceste vyrastali aj hájovne (na Rovniach, Palkoč, Stančová, na Zoššakovej poľane).
Rodák z jednej z týchto hájovní Milo Urban ju v próze Zelená krv (Spomienky hájnikovho syna) nazval Blažejovskou cestou podľa hájnika Blažeja, ktorý na jej trase vykonával svoju prácu. V časoch svojej slávy cesta viedla popri dnes už zaniknutých kúpeľoch na Slanej vode. Lokalita slaných prameňov pri Oravskej Polhore s možnosťou ťažby soli vzbudzovala záujem uhorských úradov už v roku 1550. Vtedy sem boli vyslaní odborníci z Hallstattu A. Kraiser a J. Milawer, aby pramene preskúmali. V súvislosti s ich výskumom vznikla aj prvá rukopisná mapa danej oblasti Horného Uhorska. Na mapke je zobrazený aj soľný prameň na Slanej vode ako Puteus salsus intra fines possessiones Rapcia – slaná voda na konci obce Rabča.
Liečivá voda
Prieskumy s prestávkami trvali až do roku 1856, keď univerzitný profesor A. Thun vyhlásil z balneologického hľadiska jódovo-brómovú vodu za liečivú. Ťažba soli pre malý výnos nebola rentabilná, avšak liečivá slaná voda inšpirovala oravských rodákov Pienčáka a Skyčáka, aby v rokoch 1863 – 1865 vybudovali kúpele na liečbu dýchacieho a tráviaceho ústrojenstva. Kúpele pôvodne tvorilo päť budov, hostinec a ubytovacie zariadenie a mali aj svojho kúpeľného lekára.
„V roku 1898 sa novými vlastníkmi kúpeľov stali J. Vigassy a Ľ. Fijalkovszky, ktorí ich prebudovali a rozšírili na desať budov. V tom čase mali kúpele kapacitu až sto hostí. V roku 1905 v kúpeľoch pribudlo detské sanatórium. O štyri roky neskôr v roku 1909 bola Slaná voda plnená do fliaš a spolu s vyrábanými pastilkami ju predávali v Uhorsku a zahraničí,“ popisuje Janka Hubová v najnovšom čísle Krásy Slovenska, ktorých predplatné môžete teraz dať aj ako vianočný darček. Je to najdlhšie vychádzajúci slovenský časopis, ktorý ponúka množstvo tipov na výlety, túry, poznávačky, zaujímavé zákutia.
Kúpeľná sezóna otvorená
V júni roku 1914 vtedajší riaditeľ kúpeľov K. Mihály síce otvoril kúpeľnú sezónu, ale v dôsledku vypuknutia prvej svetovej vojny kúpeľní hostia odcestovali a kúpele boli úradne zatvorené, a od augusta 1914 sa už nikdy nevrátili do pôvodného stavu. Po skončení prvej svetovej vojny boli kúpele zničené, vyrabované a budovy schátrali až tak, že sa dodnes nezachovali ani ich torzá.
Po druhej svetovej vojne boli viaceré pokusy o nové geologické prieskumy v danej lokalite, začalo sa s vrtnými prácami rôznymi spoločnosťami, avšak pre nezhody sa realizácia nikdy nedokončila. Posledný výskumný vrt v snahe oživiť kúpeľnú tradíciu bol vytvorený v rokoch 1986 – 1988, má hĺbku 2 417 metrov, výdatnosť okolo 6l/s, a voda s vysokým obsahom minerálov jódu a brómu má teplotu 47oC. Vrt je uzavretý v drevenom objekte a nachádza sa popri náučnom chodníku na Babiu horu. Ktovie – potenciál liečivej slanej vody podobnej Vincentke sa možno dočká svojho znovuzrodenia a ďalšie generácie na tomto mieste vybudujú kúpele podobného rozmachu ako v Luhačoviciach.
Slobodu a mierumilovné vzťahy ľudí z Poľska a Slovenska, ktorí sa prechádzajú na Pánskej ceste dodnes, najmä v sychravé nedeľné popoludnia, keď Babia hora odrádza od výstupu na jej vrchol, nenarúša ani hranica, ktorá v histórii štátov menila viackrát svoj priebeh. Možno práve genius loci Babej hory vplýva na pokoj jej návštevníkov a ľudí, ktorí v jej podhorí žijú. Hádam si tu v jej zelenkastom lesnom šere človek viac uvedomí, že žiť v mieri je v dnešných časoch privilégium. Prechádzajúc takouto cestou by som dopriala všetkým národom, aby hranice ich štátov mali svojich podobných „duchov ochraňujúcich isté miesto“.
Prečítajte si viac o zaujímavostiach zo Slovensku v časopise Krásy Slovenska.
Zdroj a foto: Janka Hubová, Krásy Slovenska