Uvidel som jej život ako predtým: univerzita, kariéra… láska, svadba. Znova som ju videl zavesenú do otca, oblečenú vo vzdušnej bielej, tvár červená od šťastia, ako kráča v rytme Wagnerovho „Svadobného pochodu“.
Bolesť, ktorá ma zachvátila pri tejto predstave budúcnosti, mi pripomenula muky premeny. Úplne ma pohltila.
Kultová Twilight sága sa začiatkom milénia stala ópiom pre celú generáciu. Zvodný upír Edward pobláznil nielen vnučky, ale aj mamy a staré mamy. Podľahli mi milióny čitateliek…
Konečne – takmer po pätnástich rokoch – prichádza prerozprávanie príbehu veľkej lásky z Edwardovho pohľadu.
Polnočné slnko.
Dlho očakávaný návrat do sveta Twilightu je jednoznačne triumfom. Ikonický príbeh Belly a Edwarda nadobúda nový temný podtón. Pre Edwarda je to najzaujímavejšia udalosť, akú zažil počas svojho dlhého života. Bellin príchod ho znepokojí a fascinuje, s podobným pocitom sa za celé roky v podobe upíra ešte nestretol.
V Polnočnom slnku sa dozvieme aj fascinujúce podrobnosti z Edwardovej minulosti, sledujeme jeho vnútorný boj pri pohľade na Bellu, a pochopíme, že je to rozhodujúci zápas jeho života. Edwardov pohľad je zrelší, autorka dotvorila jeho postavu do detailov a zároveň sa viac venuje členom upírskej rodiny, pohnutej histórii Rosalie a jej vzťahu s bratom, Aliciiným víziám a Jasperovmu talentu.
Polnočné slnko naplnilo očakávania fanúšikov natoľko, že mnohí volajú po pokračovaní ságy z Edwardovho pohľadu. Twilight zaujal milióny čitateľov, stal sa literárnym fenoménom a stvárnil pre jednu generáciu ideál nesmrteľnej lásky.
Začítajte sa do novinky Polnočné slnko:
V TEJTO ČASTI DŇA SI VŽDY NAJVIAC ŽELÁM, ABY SOM MOHOL
SPAŤ.
Stredná škola. Alebo skôr očistec? Ak mám pykať za svoje hriechy, toto sa musí rátať.
Na tú nudu sa nedá zvyknúť, každý deň je nemožne jednotvárny ešte väčšmi než
ten pred ním.
Asi by sa to dalo považovať za istú formu spánku, ak spánok definujeme ako stav
nečinnosti medzi dvoma činnými obdobiami. Civel som na praskliny v omietke na
druhom konci jedálne a predstavoval si vzory, ktoré tam neboli. Aj toto bol
spôsob, ako vypnúť hlasy, ktorých táranie sa mi valilo hlavou ako záplava.
Niekoľko stoviek hlasov som ignoroval, lebo ma nudili. Čo sa týka ľudskej
mysle, všetko som už miliónkrát počul. Dnes sa všetky myšlienky motali okolo
banálnej drámy: nového prírastku medzi nepočetných žiakov školy. Ako málo
stačí, aby boli celí bez seba. Videl som tú novú tvár v každej mysli zo
všetkých uhlov. Obyčajné ľudské dievča. Vzrušenie z jej príchodu bolo únavne
predvídateľné, rovnakú reakciu by vyvolala lesklá hračka v skupinke batoliat. Polovica
mužských ovečiek si už myslela, že je ňou očarená, len preto, že tu bola nová a
neopozeraná. Ešte úpornejšie som sa snažil dostať ich z hlavy.
Iba štyri hlasy som vypínal zo zdvorilosti a nie zo znechutenia:
svoju rodinu, dvoch bratov a dve sestry, ale tí si zvykli na nedostatok
súkromia v mojej prítomnosti a iba zriedka ich to štvalo. Pri nich som sa
usiloval. Nepočúval som, ak sa tomu dalo zabrániť. Ale aj tak som…vedel.
Rosalie ako zvyčajne dumala nad sebou, jej myseľ pripomínala jazero so stojatou
vodou, žiadne prekvapenia. Zachytila odraz svojho profilu v niečích okuliaroch
a rozjímala nad vlastnou dokonalosťou. Nikto nemá také zlatisté vlasy ako ona,
nikto nemá taký dokonalý osí driek, nikto nemá takú symetrickú oválnu tvár bez jedinej
chybičky. Neporovnávala sa s ľuďmi, to by bolo smiešne, absurdné. Myslela na
druhých, ako sme my, a nikto z nich sa jej nevyrovná.
Emmettov zvyčajne bezstarostný výraz poznačila nespokojnosť. Prehrabol si
ebenové kučery obrovskou rukou a zovrel ju do päste. Ešte vždy zúril, lebo v
noci zápasil s Jasperom a prehral. Bude musieť zapojiť všetku svoju obmedzenú
trpezlivosť, aby vydržal do konca školského dňa a mohol zorganizovať odvetu.
Pri Emmettovi som nikdy nemal pocit, že som dotieravý, on si totiž nemyslí nič,
čo by nepovedal nahlas alebo rovno neurobil. Pri ostatných som sa zrejme cítil
previnilo, lebo v mysli ukrývali všeličo a nechceli by, aby som to počul. Ak
bola Rosalina myseľ ako jazierko so stojatou vodou, Emmettova bola krištáľovo
čistá lagúna bez tieňov.
A Jasper…trpel. Zadržal som povzdych.
Edward. Alice ma v duchu zavolala menom a okamžite som jej venoval pozornosť.
Bolo to rovnaké, akoby ma niekto oslovil nahlas. Potešilo ma, že za posledných
pár desaťročí vyšlo moje meno z módy, lebo v minulosti mi to dosť liezlo na
nervy: niekto si spomenul na hocijakého Edwarda a ja som automaticky otočil
hlavu. Tentoraz nie. S Alice sme boli machri v týchto nenápadných rozhovoroch. Len
zriedka nás niekto prichytil. Ďalej som očami sledoval prasklinky v omietke.