Naše životy a zdravie sú previazané s prírodou. Uvedomujeme si, že by sme mali dbať o nepoškodzovanie nášho zdedeného prírodného bohatstva. V realite sa však zdá, že viac o tom hovoríme ako naozaj zmysluplne konáme. Len ťažko prelaďujeme naše myslenie na to, aby sme prírode nerobili zle, nezmyselne ju neničili, neplytvali jej darmi. Varovania ekológov o hrozbách klimatických zmien, ktoré už aj registrujeme, stále sami pred sebou ospravedlňujeme, že ja sám nič nezmôžem, že to tí druhí sa nesprávajú ako treba, že tí hore nekonajú nič pre ochranu prírody. Utápame sa v zdedených stereotypoch a strácame čas!
Mali by sme začať inak uvažovať a najmä konať, pokiaľ ide o hospodárenie s vodou, ochranou úrodnej zeme a zelene, dorábanie potravín a hospodárenie s nimi.
Voda je život
Odjakživa tu bola a mali sme jej v našej krajine dostatok. Odkedy ju máme v príbytkoch na otočenie kohútikom, zabudli sme aj na to, že v minulosti s ňou ľudia narábali s istou úctou a rešpektom, neplytvali ňou. Dnes v záhradách nezachytávame dažďovú vodu na polievanie, pokojne orieme zem naprieč vrstevniciam a rúbeme celé pozdĺžne pásy lesa. Potom sa divíme, že pri búrke steká voda rovno do dvorov namiesto toho, aby sa zdržala v lese a pôde. Ak niekto z miestnych chce robiť ochranné hrádzky, budovať hrádze na zadržiavanie vody v prírode, iba ťažko nachádza podporu ostatných. Pritom je realitou, že so záplavovými či búrkovými vodami bojujeme čoraz častejšie a súčasne je z roka na rok v našej prírode menej spodnej vody. Uvedomujeme si to dostatočne?
(Tohtoročný deň prekročenia alebo aj Deň ekologického dlhu Zeme nastal už 24. júla 2025, čo je o 8 dní skôr ako vlani! Znamená to, že v tento deň prekročil dopyt ľudstva po prírodných zdrojoch množstvo, ktoré je naša planéta schopná obnoviť za jeden rok. Nasledujúce mesiace až do konca roka teda žijeme na dlh, nenávratne vyčerpávame prírodné zdroje Zeme, čerpáme z budúcnosti. Ide o najskorší termín v histórii, čo znamená, že tempo vyčerpávania prírodných zdrojov sa zrýchľuje, a to aj napriek medzinárodným snahám o udržateľnosť.)
Vieme sa poučiť od iných?
Sú krajiny na juhu Európy, ktoré sa naučili žiť s nedostatkom vody v lete. Korytá riek bývajú u nich suché. Prispôsobili sa. Odjakživa si stavali väčšie, menšie nádrže na dažďovú vodu a pestovali také plodiny, ktoré sa vedia lepšie prispôsobiť nedostatku vlahy. My sa tvrdohlavo držíme svojich tradícii. Nebol by to problém, ak by sme sa cielene starali o umelé zavlažovanie polí. Ak potom vyschne úroda na koreni, len zalomíme rukami a skonštatujeme, že to majú na svedomí klimatické zmeny…?
Zmena vlastného nastavenia
Múdri tvrdia, že najťažšie sa mení myslenie človeka. Uvedomíme si už, že nie iní, ale my sami musíme zmeniť svoju ľahostajnosť voči životnému prostrediu? Neplatí totiž, že ja sám nič nezmôžem. Práve naopak, začať treba od seba. Napríklad rozumnými opatreniami v domácnosti – využívaním inovatívnych úsporných technológií, ako sú dvojstupňové splachovanie WC, moderná sprchová hlavica, ktorá dokonalé rozptyľuje vodu, takže sa jej pri sprchovaní spotrebuje podstatne menej, častejšie využívanie umývačiek riadu, pranie len plne naloženej práčky. Podobné zmeny znamenajú úsporu, o ktorú sa môže zaslúžiť každý z nás. V realite ich využívame málo. O dostatok vody v krajine sa môžeme pričiniť i nepoškodzovaním prírody nerozložiteľným odpadom, sadením zelene a stromov, chytaním dažďovej vody na polievanie v záhradkách. Sú to malé, finančne celkom nenáročné kroky, o ktorých všetci vieme. Realita je však smutnejšia. Triedenie odpadu sa u nás ujíma dosť pomaly, vidno to najmä na niektorých našich tokoch a jazerách. Možnosť zelených striech v mestách ako keby pre nás ani neexistovala, málo sa plánujú aj pri novostavbách. Cielené rozširovanie zelene a sadenie stromov je síce obvykle, žiaľ, je len výsadou niekoľkých osvietených ľudí, samospráv a firiem…
Ochrana poľnohospodárstva
Radi hovoríme, že naše poľnohospodárstvo je málo výkonné, lebo niet mladých ľudí ochotných pracovať. Pravda je to asi len čiastočná. Mnohí mladí ekologicky zmýšľajúci ľudia by sa chceli živiť modernou rastlinnou výrobou, chovaním dobytka vo veľkom, dorábaním medu, vína, zakladaním rybích fariem a pod. Ale k takému podnikaniu potrebujú istotu, regulárne podmienky prístupu k pôde, zákony, ktoré budú ich podnikanie a život chrániť. V minulosti sme mali zemiakarské oblasti, dnes ich je ako šafranu, ale nie len kvôli tomu, že by pestovatelia boli lenivejší ako kedysi. Nikto im nepomohol ochrániť úrodu pred zberačmi, rovnako ako nechránime stáda kôz, oviec, teliat pred nájazdmi premnoženej zveri. Domáci výrobcovia potravín zvádzajú neraz márny boj aj s predajcami. Bežný zákazník potom ťažko chápe, prečo je miestna potravina na pulte oveľa drahšia, ako tá, ktorú doviezli zďaleka.
Všímajte si hospodárenie s vodou, ktorá znamená život, teraz v lete na dovolenkových cestách po našej krásnej krajine, pri relaxe v prírode, v mestách i na vidieku a presvedčíte sa, že v tomto ohľade máme naozaj ešte veľa rezerv…
Pripravila: Jana Pokorná, Cafe news
Foto: Pavol Švantner a unsplash.com