Kniha, ktorá sa dotkne vášho srdca, pohladí po duši a prebudí vo vás množstvo emócií. A hoci je to tak trochu smutné – predsa len je to príbeh o ponižujúcom konci života – je to napísané dôstojne a nežne. Hlboko ľudsky…
Taký je román Keď žeriavy tiahnu na juh od Lisy Ridzén.
„Jedného dňa sa život na zemi skončí pre každého. Jednoducho je to tak,“ povie farárka a vezme si ešte jeden kúsok čokolády.
Prikývnem a zadívam sa na miesto, kde mával Sixten misku s vodou.
Premýšľam, ako sa asi teraz má. Či má pohovku, na ktorej spí, či ho púšťajú vyblázniť sa bez vôdzky. Či sa poriadne vybehá tak ako na lúke v lese. Dúfam, že deti sa s ním veľmi nenaťahujú.
Život staručkého Boa plynie jednotvárne a pokojne. Napĺňa ho rutina a prechádzky s milovaným psom. No len do chvíle, keď sa jeho syn rozhodne rozbiť jeho istoty a vziať mu najlepšieho priateľa, ktorý je pre neho úplne všetkým. Vo víre emócií a spomienok sa Bo vracia do minulosti a spomína si na svoje detstvo a vzťah s vlastným otcom a zamýšľa sa nad tým, ako on sám v živote prejavoval lásku.
Lenže dá sa to na sklonku života ešte zmeniť? Hlavne keď sa zdá, že jeho syn je pevne rozhodnutý otcovi ublížiť. Nikto z nás nevie, koľko má ešte času, a šancí na zmierenie sa nikdy nie je nazvyš.
„Si taký chudý,“ podotkne. Akoby to bola moja chyba, že svaly atrofujú. Akoby som ja vymyslel starnúce nepotrebné telo.
Položím misku naspäť na stôl a dolnou perou sŕkam to, čo mi uviazlo vo fúzoch.
Ingrid podíde ku kachliam a priloží do nich pár polien. Je zvyknutá narábať s drevom. Spolu s bratom majú stroj na spracovanie dreva, taký, ktorý naraz štiepa a reže. Váži dvanásť ton. Nepoznal som osobne jej rodičov, ale viem, ktorí to boli. Obaja zomreli skoro a Ingrid prevzala starostlivosť o hospodárstvo.
Keď žeriavy tiahnu na juh je debut autorky Lisy Ridzén, no akoby ho napísala skúsená spisovateľka. Hlavný hrdina Bo sa vám dostane do hlavy, aj pod kožu a zostane vo vašej pamäti aj dlho po dočítaní…
Príbeh hlboko ľudský, dojímavý, múdry a láskavý.
„Volám ťa Bo z jedného dôvodu,“ vravela mama vždy, keď ma niekto počastoval prezývkou. A tá sa ujala. Teraz sa však len smiala a v jej pohľade bolo niečo hrejivé.
Niečo v izbe sa zmenilo a zrazu je príjemné sedieť pri stole s tatkom a mamou. Bolí ma telo, ale nie nepríjemným spôsobom. Pochopil som, o čom je vlastne život a ako sa k nemu postaviť.