Táto kniha odráža krutú realitu života, no Remarque ju vtesnal do nádherného príbehu. Áno, je smutný, clivý, ale dokáže sa dotknúť vášho srdca, duše i mysle. Úžasné dialógy a vierohodne popísané myšlienky hlavných hrdinov. Román, ktorý je aktuálny dodnes.
Príbeh o umieraní a túžbe žiť. Krehké rozprávanie o dvoch ľuďoch, ktorí sú rozdielni a predsa si nájdu k sebe cestu…
Nebo nepozná obľúbencov je nádherný príbeh dvoch ľudí, ktorí sa stretnú celkom náhodou a vznikne medzi nimi mimoriadne silné puto. Dokážu milovať aj v tých najťažších životných chvíľach. Jedno z najznámejších diel výnimočného autora z konca jeho tvorby…
Hrdinkou knihy Nebo nepozná obľúbencov je mladá Lillian Dunkerqueová, ktorá bojuje vo švajčiarskom sanatóriu Bella Vista so zákernou pľúcnou chorobou. Verí, že sa uzdraví. Vlastne všetci pacienti v sanatóriu živia v sebe nádej na uzdravenie až do poslednej chvíle.
Keď sa však Lillian nečakane dozvie krutú pravdu o svojom zdravotnom stave, rozhodne sa okamžite opustiť sanatórium, aby mohla naplno prežiť posledné mesiace života, čo jej ešte ostávajú. Už nechce byť pacientkou. Chce si vychutnať život. Teda to, čo jej z neho ešte zostáva…
Spolu s automobilovým pretekárom Clerfaytom odchádza do Paríža, na Sicíliu a neskôr i do Benátok, kde ju neúprosná choroba stále prenasleduje a udrie znova. Nočný život, herne a krásne šaty dávajú na istý čas zabudnúť… ba aj dobrodruh a hazardér Clerfayt je do krásnej, krehkej Lillian bláznivo zaľúbený. Ponúka jej dokonca manželstvo a útočisko vo svojom dome na Riviére. Osud však o oboch rozhodne celkom inak, po svojom…
„Bez
lásky je človek iba mŕtvola na dovolenke.“
Erich Maria Remarque
Nebo nepozná obľúbencov je nádherný príbeh, hoci dosť smutný. No prinúti vás zastaviť, zamyslieť sa nad životom, ktorý žijeme. Pretože neraz ho berieme ako samozrejmosť a veríme, že všetky tie zlé veci sa nám stať nemôžu…alebo prinajlepšom nie teraz, či v blízkej dobe. No každým prežitým dňom sa blížime k smrti a mali by sme si život naplno vychutnávať. Robiť to, čo máme radi. S ľuďmi, ktorých milujeme.
Podľa knihy nakrútil režisér Sydney Pollack film s Al Pacinom, a rozhodne patrí medzi vydarené sfilmované verzie.
Začítajte sa do novinky Nebo nepozná obľúbencov:
„Strýko Gaston usporiada pre mňa večierok,“ oznámila
Lillian po niekoľkých dňoch.
„Ale?“
„Áno. Chce ma vydať.“
„Ešte vždy?“
„Väčšmi než kedykoľvek predtým! Bojí sa, že ak budem takto nakupovať šaty,
privediem na mizinu nielen seba, ale aj jeho.“
Zase sedeli v Grand Véfour. Čašník im zase, tak ako prvý raz, priniesol platesy
s praženými mandľami, zase popíjali mladé montrachetské víno.
„V Ríme si sa stal málovravný,“ prehodila Lillian.
Clerfayt zdvihol hlavu. „Myslíš?“
Lillian sa usmiala. „Alebo to spôsobila žena, čo práve vošla?“
„Ktorá žena?“
„Treba ti ju ukázať?“
Clerfayt nezbadal, že vošla Lydia Morelliová. Všimol si ju až teraz. Čo ju,
dočerta, priviedlo práve sem? Muža, čo ju sprevádzal, nepoznal, vedel len, že
sa volá Johnson a je veľmi bohatý. Lydia naozaj nestrácala čas, keď jej ráno
povedal, že ani dnešný večer nestrávi s ňou. Zrazu si uvedomil, ako ich tu
vysliedila – pred rokom sem s ňou často chodieval. Človek by mal byť opatrný s
obľúbenými reštauráciami, pomyslel si mrzuto.
„Poznáš ju?“
„Tak ako mnohé iné; nie viac a nie menej.“
Videl, že Lydia pozoruje Lillian, a že už presne na frank odhadla, čo má
oblečené, odkiaľ to má a koľko to stálo. Bol presvedčený, že už ošacovala aj
Lillianine topánky, hoci ich nemohla vidieť. V tomto ohľade bola jasnovidkou.
Keby na to myslel, bol by sa tejto situácii vyhol – ale keď sa už naskytla,
rozhodol sa ju využiť. Najbezprostrednejšie reakcie vždy bývajú najúčinnejšie.
Jednou z nich je rivalita. Ak Lillian začne žiarliť, tým lepšie.
„Je výborne oblečená,“ konštatovala Lillian.
Prikývol. „Tým je povestná.“
Očakával poznámku o Lydiinom veku. Mala štyridsať rokov, cez deň však vyzerala
na tridsať a večer v lichotivom osvetlení na dvadsaťpäť. Svetlo v lokáloch, kam
Lydia chodievala, bolo vždy lichotivé. Poznámka o jej veku však neprišla.
„Je veľmi pekná,“ pokračovala Lillian. „Chodil si s ňou?“
„Nie,“ odpovedal Clerfayt.
„Tak si hlúpy,“ vyhlásila Lillian.
Prekvapene na ňu pozrel. „Prečo?“
„Je naozaj pekná. Odkiaľ je?“
„Je Talianka.“
„Z Ríma?“
„Áno,“ povedal. „Z Ríma. Prečo? Žiarliš?“
Lillian pokojne položila na stôl pohár so žltým chartreuským. „Chudáčik
Clerfayt,“ zašvitorila. „Nežiarlim. Nemám na to čas.“
Clerfayt sa na ňu zadíval. Od každej inej ženy by to považoval za lož; pochopil
však, že Lillian to myslí úprimne. Je to tak, ako povedala. Bol čoraz
podráždenejší, hoci nevedel prečo. „Hovorme o niečom inom.“
„Prečo? Pretože si sa do Paríža vrátil s inou ženou?“
„To je nezmysel! Ako ti mohlo prísť na um niečo také absurdné?“
„Nie je to pravda?“
Clerfayt váhal len okamih. „Áno, je to pravda.“
„Máš veľmi dobrý vkus.“
Mlčal a čakal na ďalšiu otázku. Rozhodol sa povedať jej pravdu. Ešte pred dvoma
dňami uvažoval, že si Lillian nechá len tak pomimo; teraz, keď videl obidve
vedľa seba, chcel už len ju. Vedel, že sa sám chytil do pasce, a hnevalo ho to;
uvedomil si však aj to, že sa už nič nedá napraviť, a najmenej logikou. V tejto
chvíli mu Lillian unikala, a to tým najnebezpečnejším spôsobom – bez boja. Aby
ju získal späť, musel sa odhodlať na to najťažšie v zápase, ktorý sa zvyčajne
odohráva len pred zrkadlom – priznať sa, ale neprehrať.
„Nechcel som sa do teba zaľúbiť, Lillian,“ začal.
Usmiala sa. „Toto predsa nie je liek. Takého čohosi sa dopúšťajú školáci.“
„V láske nikto nie je dospelý.“
„Láska…“ odfrkla si Lillian. „Aké je to veľké slovo! A čo všetko sa za ním
skrýva!“ Pozrela na Lydiu Morelliovú. „Je to oveľa jednoduchšie, Clerfayt.
Pôjdeme?“
„Kam?“
„Chcem sa vrátiť do hotela.“
Clerfayt nepovedal ani slovo a zaplatil. Koniec, pomyslel si. Prešli popri stole
Lydie Morelliovej, ktorá Clerfayta akoby ani nevidela, a vyšli predným
východom. Strážnik parkoviska postavil v úzkej uličke Clerfaytovo auto priamo
na chodník pred reštauráciou.
Lillian ukázala na Giuseppeho. „Toto je tvoj zradca. Odvez ma do hotela.“
„Nie. Poďme ešte do Palais Royal. Je záhrada otvorená?“ obrátil sa na
strážnika.
„Arkády, pane.“
„Poznám tú záhradu,“ povedala Lillian. „Čo máš v úmysle? Chceš sa stať
bigamistom?“
„Prestaň! Poď so mnou.“
Prechádzali sa popod arkády paláca. Bol chladný večer, vo vzduchu bolo cítiť
vôňu pôdy a jari. Zhora do záhrady vnikali závany vetra, ktorý bol oveľa
teplejší než noc, nahromadená medzi múrmi. Clerfayt zastal.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Slovenský spisovateľ, Twitter.com