A je to opäť magický príbeh, v ktorom budú hrať hlavnú úlohu deti.
Nová kniha sa volá Ikabog.
Je to príbeh z kráľovstva Blahobytia, ktorého väčšina územia prosperuje a žije sa tam príjemne. Napríklad hlavné mesto je preslávené fantastickými zákuskami, iné mestá sa špecializujú na ďalšie všakovaké dobroty. Jednoducho, krajina Blahobytia, ktorej vládne kráľ Ugo Udatný, oplýva blahom, kopami zlata a množstvom dobrého toľko.
Na severe kráľovstva je však kraj nazývaný Mokrade, ktorý je veľmi chudobný. Ľudia tam vedú drsný život, tráva je tam zosušená, rastú tam nechutné huby a chovajú tam ovce. No a v týchto pochmúrnych a hmlou zaliatych Mokradiach žije údajne obludný Ikabog. Ten požiera ovce, deti a občas aj zatúlaných dospelých…
„Ikabog vraj má mimoriadne schopnosti. Dokáže napodobniť ľudský hlas, aby zlákal pocestných do svojich pazúrov. Keby ste sa ho pokúsili zabiť, zázračne by ožil alebo by sa rozdvojil. Vie lietať, chrliť oheň, vystreľovať jed – slovom, ikabogove schopnosti boli také veľké, aká veľká bola fantázia rozprávača.“
Každý obyvateľ Blahobytie vie, že Ikabog je len legenda, ktorou sa strašili neposlušné deti…
Ale je to naozaj len legenda?
„Ako sme už pri J.K.Rowlingovej zvyknutí, aj v tomto príbehu zohrajú dôležitú úlohu deti. V tomto prípade je to Hanka a Bert. Text opäť prekladala Oľga Kráľovičová, ktorá prekladala od 3.dielu aj Harryho Pottera. A odviedla vynikajúcu prácu. Doslova sa pohrala so všetkými názvami, menami, ktoré nádherne poslovenčila,“ približuje knižný skaut Roman Brandtner pre podcast Knižný kompas.
Príbeh na dobrú noc
Príbeh príšery Ikabog vytvorila už pred viac ako desiatimi rokmi. Vtedy ho čítala svojím deťom na dobrú noc, ale potom ho vložila do zásuvky a akoby naň zabudla. Tento rok však prišla pandémia koronavírusu a ona chcela deťom spríjemniť čas doma. Chcela ich potešiť.
A tak oprášila svoj starý príbeh, upravila ho, vylepšila a vznikol Ikabog v súčasnej verzii.
Postupne teraz vychádza online, každý deň jedna kapitola na www.ikabogpribeh.sk.
Neskôr v decembri vyjde ako klasická kniha, všetkých vyše 60 kapitol a pozor! s ilustráciami slovenských detí.
Kreatívna súťaž pre deti
Všetky deti tak dostanú nový príbeh od autorky fenomenálneho Harryho Pottera, ale navyše môžu tento príbeh aj samé ilustrovať.
Áno, na spomínanej stránke IkabogPribeh.sk sa môžu deti do 13 rokov zapojiť do súťaže, nakresliť k niektorej kapitole obrázok a poslať ho do vydavateľstva Ikar, ktoré pripravilo tento projekt a vydáva aj knihu Ikabog.
Ku každej kapitole vždy dostanú návrhy, čo kresliť – kráľ Ugo Udatný, Mapa Blahobytie, obrázky jedla ako zákusky, syry či víno, alebo Bert Bodrý a Hanka Hrdličková.
Porota potom bude vyberať tie najzaujímavejšie a najoriginálnejšie ilustrácie, ktoré sa dostanú do knižnej verzie príbehu. Celkovo 34 detí, pričom každý jeden výherca, ktorého obrázok porota vyberie, získa pre svoju triedu v škole knihy v celkovej hodnote 300 eur.
Tak si to predstavte: vaše meno v knihe od
slávnej J.K.Rowlingovej!
A ešte jedna milá správa. Rowlingová venuje celý svoj honorár z predaja knižky
Ikabog na dobročinné účely, konkrétne na projekty určené na pomoc skupinám
najviac postihnutých pandémiou koronavírusu v Spojenom kráľovstve a aj vo
svete.
Všetko nájdete na www.IkabogPribeh.sk
Začítajte sa do prvej kapitoly:
Kráľ Ugo Udatný
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna maličká krajina, ktorá sa volala Blahobytia, a v nej po stáročia vládol rod plavovlasých kráľov. V časoch, o ktorých píšem, bol kráľom Ugo Udatný. Za Udatného sa vyhlásil sám v deň svojej korunovácie, lebo sa to hodilo k menu Ugo, no i preto, že raz celkom sám a bez cudzej pomoci (ak nepočítame päť lokajov a čističa topánok) chytil a zabil osu.
Keď kráľ Ugo Udatný nastúpil na trón, tešil sa veľkej obľube. Mal krásne plavé kadere, vykrútené fúzy a v obtiahnutých nohaviciach, zamatovom kabátci a košeli s volánmi, aké v tom čase bohatí muži nosili, vyzeral veľmi elegantne. O Ugovi sa hovorilo, že je veľkodušný, usmieval sa a kýval vždy, keď ho niekto videl, a na portrétoch, ktoré rozoslali po celom kráľovstve, aby si ich zavesili na radniciach, vyzeral ohromne príťažlivo. Obyvatelia Blahobytie boli so svojím novým kráľom nadovšetko spokojní a mnohí si mysleli, že bude vládnuť dokonca ešte lepšie než jeho otec Svetozár Spravodlivý, ktorý mal dosť krivé zuby (i keď v tom čase na to nikto nechcel upozorňovať).
Hoci kráľ Ugo sa o tom nikomu nezmienil, v duchu mu odľahlo, keď zistil, aké ľahké je vládnuť Blahobytii. Vlastne to vyzeralo tak, že krajina si vládne sama. Takmer všetci mali dosť jedla, obchodníci zarábali kopy zlata a Ugovi radcovia sa postarali o každučký problém, ktorý sa vyskytol. Ugo nemusel robiť nič, iba sa usmievať na svojich poddaných, keď sa šiel povoziť na koči alebo keď sa päť ráz do týždňa vybral na poľovačku so svojimi dvoma najlepšími priateľmi lordom Lumpedom a lordom Mľaskotom.
Lumpedo aj Mľaskot mali v krajine vlastné veľké panstvá, ale povedali si, že je oveľa lacnejšie a príjemnejšie bývať v paláci s kráľom, jesť jeho jedlo, poľovať na jeho jelene a starať sa o to, aby sa kráľ nezahľadel ani do jednej z krásnych dám na kráľovskom dvore. Nechceli, aby sa oženil, lebo kráľovná by im mohla pokaziť všetku zábavu. Nejaký čas sa zdalo, že kráľovi sa celkom páči lady Eslanda, rovnako krásna ako on, ale tmavovlasá, no Lumpedo ho presvedčil, že je príliš vážna a ustavične zahrabaná v knihách, takže ľud by si ju sotva obľúbil. Ugo nevedel, že Lumpedo je na lady Eslandu naštvaný, lebo keď ju raz požiadal o ruku, odmietla ho.
Lord Lumpedo bol chudý ako trieska a prefíkaný ako líška. Jeho priateľ Mľaskot mal červenú tvár a bol taký objemný, že ho na jeho silného koňa muselo vykladať až šesť chlapov. Hoci nebol taký bystrý ako Lumpedo, predsa len mu to myslelo lepšie ako kráľovi.
Obaja lordi boli priam odborníci na lichotenie a vedeli dokonale predstierať údiv nad tým, aký je Ugo šikovný, ako skvele jazdí na koni či hrá Blchy. Lumpedo vynikal schopnosťou presvedčiť kráľa, aby vždy urobil to, čo vyhovovalo jemu, zatiaľ čo Mľaskot veľmi presvedčivo kráľa ubezpečoval, že nikto na svete mu nie je taký oddaný ako jeho dvaja najlepší priatelia.
Ugo považoval Lumpeda a Mľaskota za skvelých chlapíkov. Nabádali ho, aby usporadúval parádne večierky, nákladné pikniky a honosné bankety, lebo Blahobytia bola aj za hranicami dobre známa svojím jedlom. Každé jej mesto sa preslávilo iným druhom a všetky tie jedlá boli najlepšie na svete.
Hlavné mesto Šamrolburg ležalo na juhu krajiny a obklopovali ho sady, polia s ligotavou zlatistou pšenicou a smaragdovozelené lúky, na ktorých sa pásli bielučké kravky dojnice. Smotana, múka a ovocie od tunajších roľníkov putovali k výnimočným šamrolburským cukrárom, ktorí z nich piekli zákusky.
Skúste si len predstaviť tú najchutnejšiu tortu alebo ten najjemnejší koláčik, aké ste v živote jedli. Môžem vás ubezpečiť, že popri tých šamrolburských by sa prepadli od hanby. Ak sa dospelý človek zahryzol do šamrolburského zákuska a hneď mu nevyhŕkli z očí slzy radosti, zákusok označili za nepodarok a už nikdy ho nepiekli. Výklady pekární v Šamrolburgu boli plné lahôdok ako Snehové sny či Vílie venčeky, ale najslávnejšie boli Anjelské obláčiky, ktoré boli také vynikajúce, také neuveriteľne lahodné, že si ich ľudia odkladali na výnimočné príležitosti, a keď ich jedli, plakali od dojatia. Kráľ Porfirio zo susednej Pluritánie už poslal kráľovi Ugovi list, v ktorom mu ponúkal ruku hociktorej zo svojich dcér výmenou za doživotnú dodávku Anjelských obláčikov, no Lumpedo Ugovi poradil, aby sa pluritánskemu panovníkovi otvorene vysmial.
„Jeho dcéry ani zďaleka nie sú dosť pekné na to, aby sme ich vymenili za Anjelské obláčiky, pane!“ vyhlásil Lumpedo.
Na sever od Šamrolburgu ležali krištáľovo čisté riečky a ďalšie zelené lúky, kde sa pásli kravy čierne ako uhoľ a kde chovali spokojné ružové prasiatka. Tie slúžili spojeným mestám Tvarožník a Škvarkovník, oddeleným iba oblúkovým kamenným mostom ponad Flumu, hlavnú rieku Blahobytie, po ktorej farebné nákladné člny vozili tovar z jedného konca krajiny na druhý.
Tvarožník sa preslávil syrmi. Jedny boli biele a velikánske ako kolesá od voza, ďalšie oranžové a tvrdé ako delové gule, iné drobivé s modrastou plesňou vnútri a veľké ako súdky, a vyrábali tu aj maličké krémové syry hladšie než zamat.
Škvarkovník si vyslúžil obdiv za šunky – údené či pečené na mede –, za slaninu, pikantné klobásky, bifteky, ktoré sa vám rozplývali na jazyku, alebo za divinové paštéty.
Z tehlových škvarkovníckych komínov stúpali lákavé vône, miešali sa s rôznorodými pachmi vychádzajúcimi zo dverí tvarožníckych syrární, a keď ste sa poriadne nadýchli, cítili ste ich hoc aj na šesťdesiat kilometrov a zbiehali sa vám slinky.
Niekoľko hodín cesty na sever od Tvarožníka a Škvarkovníka ste natrafili na hektáre viníc, kde rástli hrozná veľké ako vajcia, zrelé, sladké a šťavnaté. No a ak ste v ten deň šli ešte ďalej, napokon ste prišli do Demižondu, žulového mesta, v ktorom vyrábali slávne vína. Povrávalo sa, že v Demižonde sa môžete opiť už len vtedy, keď sa nadýchate tamojšieho vzduchu. Najlepšie ročníky vína sa predávali za tisíce zlatiek a demižondskí vinári patrili k najbohatším obyvateľom kráľovstva.
Lenže ak ste sa vybrali ešte ďalej na sever, stala sa zvláštna vec. Akoby sa zázračne bohatá pôda Blahobytie vyčerpala tým, že darovala obyvateľom najzelenšiu trávu, najchutnejšie ovocie a najlepšiu pšenicu na svete. Celkom na severe sa nachádzal kraj zvaný Mokrade, kde rástli iba nechutné gumovité huby a riedka suchá tráva, ktorá horko-ťažko uživila niekoľko prašivých oviec.
Mokraďania, ktorí chovali ovce, vôbec neboli takí upravení, zaokrúhlení a vyobliekaní ako obyvatelia Demižondu, Tvarožníka, Škvarkovníka či Šamrolburgu. Boli vychudnutí a otrhaní. Svoje slabo živené ovce nemohli predať za dobrú cenu ani v Blahobytii, ani za hranicami, takže málokto z Mokraďanov ochutnal lahodné blahobytské víno, syr, hovädzinu či zákusky. Zvyčajne jedávali mastný vývar z oviec, ktoré boli už také staré, že ich nikto nechcel kúpiť.
Zvyšok Blahobytie považoval Mokraďanov za čudákov – boli mrzutí, špinaví a zamračení. Mali chrapľavé hlasy, ktoré ostatní Blahobytčania napodobňovali tak, že zneli ako bľačanie starých zachrípnutých oviec. O ich spôsoboch a jednoduchosti kolovali žarty. Pre ostatných obyvateľov Blahobytie bola jedinou vecou, ktorá vzišla z Mokradí a stála za povšimnutie, legenda o ikabogovi.
Milan Buno, knižný publicista