Séria s detektívom Williamom Wistingom pokračuje v poradí treťou knihou Keď sa more upokojí. „Husté krupobitie prekvapení, Horst tentoraz naozaj nedá čitateľom vydýchnuť – až do poslednej strany sa niečo deje,“ napísal Dagbladet a v slovách chvály sa predbiehajú médiá i čitatelia.
William Wisting vyráža v jeden hmlistý večer do terénu – pri lekárni v Staverne totiž našli ležať muža so strelnými ranami. O pár hodín neskôr a niekoľko kilometrov ďalej nachádza polícia zuhoľnatené ľudské pozostatky a keď more vyplaví ďalšiu čerstvú mŕtvolu, je skúsenému vyšetrovateľovi jasné, že zrejme čelia kriminálnemu prípadu netušených rozmerov.
Wisting sa zahryzne do práce, hoci takmer nikto neverí tomu, že prípady nejako súvisia. Situáciu mu neuľahčuje ani fakt, že okrem neochoty vedenia musí zápasiť aj s veľkou zmenou v osobnom živote. Jeho manželka Ingrid je v Afrike, dcéra Line žije novinárčinou a on sa môže oprieť jedine o to, čo ho doteraz nikdy nesklamalo – svoj policajný inštinkt.
Keď sa more upokojí je klasický Horst – perfektne premyslený príbeh, pútavo napísaný, silné a plasticky vymodelované postavy, a samozrejme autentické, keďže autor pôsobil dlhé roky ako kriminalistický vyšetrovateľ v Larviku. Tiež študoval kriminológiu, filozofiu a psychológiu.
Jeho prvý diel série Kľúčový svedok bol
založený na skutočnom prípade a nasledovali ďalšie knihy. Celkovo má séria
kníh s inšpektorom Williamom Wistingom a jeho dcérou, novinárkou Line spolu 14
dielov.
Za román Na zimu zatvorené získal Cenu nórskych kníhkupcov, za Poľovné psy
získal cenu pre najlepšiu nórsku detektívku roka a následne aj cenu pre
najlepšiu škandinávsku detektívku.
Výborné ohlasy získali aj jeho najnovšie
krimiromány, vrátane plánovanej štvordielnej série s názvom Odložený prípad.
Najnovším Horstovým projektom je séria detektívnych prípadov Blix a Rammová,
ktorú píše v spolupráci s Thomasom Engerom.
Začítajte sa do novinky Keď sa more upokojí:
William Wisting položil na strechu auta
maják, a keď vychádzal z garáže pod policajnou budovou, poriadne dupol na plyn.
Modré svetlo preťalo tmu aj hmlu, ktorá sa valila na mesto od mora. Výjazdy
nepatrili k jeho náplni práce, ale hliadka bola na opačnej strane fjordu, kde
horela chata. Keď prišlo hlásenie, bol na oddelení sám a neostávalo mu iné, len
sa tam vybrať.
Nebol pripravený na pohľad, ktorý sa mu naskytol. Sklo na dverách lekárne bolo
rozbité a vnútri sa kopili črepiny. Na schodoch ležal od pása nahor nahý muž v
čiernych oblekových nohaviciach. Okolo bokov mal uviazanú bielu košeľu.
Vyzeralo to, akoby sa opil a padajúc rozbil presklené dvere. No niečo tu
nesedelo.
Niekto ho sem uložil. Ležal v stabilizovanej polohe, ktorú si pamätal z kurzu
prvej pomoci. Ruku mal pod lícom, všetko bolo ako z učebnice – to Wistinga
zarazilo. Všimol si krv presakujúcu cez košeľu. Niekto ju použil namiesto
obväzu.
Nasucho preglgol a siahol po vysielačke.
„Potrebujem sanitku,“ oznámil pevným hlasom operačnej centrále.
„Sanitku?“ zachrapčalo z vysielačky.
„Sanitku. Do stavernskej lekárne,“ potvrdil Wisting svoju požiadavku a odhodil
mikrofón na sedadlo spolujazdca.
Muž sa nehýbal, oči mal zatvorené a ústa pootvorené. Z kútika úst mu
vytiekli sliny zmiešané s krvou, teraz už boli zaschnuté.
Bol asi v jeho veku, mohol mať niečo po štyridsiatke, ale bol podstatne svalnatejší
a vytrénovanejší. Mal vyslovene atletickú postavu a výrazné mužné črty tváre.
Nebol oholený, mal asi dňové strnisko. Wisting ho zľahka potľapkal po tvári. Z
nosa mu vyprskla hutná lepkavá tekutina, ale inak nereagoval.
Wisting priložil k jamke na jeho krku dva prsty a pokúsil sa mu nahmatať pulz,
ale cítil len teplú a vlhkú pokožku.
Pred pekárstvom na opačnej strane ulice stáli dve staršie ženy so psami na
vôdzke. Váhavo k nemu vykročili.
„Napadlo nám, že zavoláme sanitku,“ povedala jedna, „ale nemali sme pri sebe
telefón.“
Wisting nevedel, čo im má na to povedať a znova uprel pohľad na muža. Všimol si
tetovanie na jeho paži. Malé oko na bledej pokožke bolo vytetované tak precízne
a pôsobilo tak živo, že Wisting nevdojak sklopil pohľad.
Pritisol prsty k opačnej strane mužovho krku a vtom sa mu zazdalo, že cíti
slabý pulz. Nebol si však istý, či to nie je tep v jeho prstoch, a tak
priložil ucho k mužovým ústam. V hrudi mu chrčalo – vzduch a tekutina. Wisting
si bol istý, že to nie je dobré znamenie, ale aspoň vedel, že žije.
Biela košeľa rýchlo nasiakla krvou. Wisting si vyvliekol z nohavíc opasok
a omotal ho okolo provizórneho obväzu, aby vytvoril ešte väčší tlak na ranu.
Odstúpil pár krokov dozadu a znovu sa na muža zahľadel. Neostávalo mu iné len
čakať na sanitku.
„Len tu tak ležal,“ ozvala sa z ničoho nič jedna zo žien.
„Videli ste tu aj niekoho iného?“ zaujímalo Wistinga. Ženy sa na seba pozreli.
„Videli sme auto,“ odpovedala mu jedna váhavo.
„Aké?“
Po chvíli vyhlásila: „Malé… sivé… tuším. Šlo rýchlo… a v protismere.“
Wisting bol sklamaný, že si toho nevšimli viac, ale snažil sa to nedávať
najavo. Vtom upútalo jeho pozornosť sklo na podlahe lekárne. Medzi črepinami
čosi ležalo. Bolo to vlasaté a strapaté. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že
je to trol. Škaredý trol z kameňa s namaľovanými očami a rozcuchanými
vlasmi, aké sa predávali na recepciách hotelov a letiskách.
Wisting vybral z vrecka mobil a takmer vytočil číslo Finna Habekeď ra. Zvyk je
železná košeľa. Občas zabudol, že starý kriminalistický technik je už v penzii.
Espen Mortensen, ktorý ho nahradil, bol však rovnako dobrý.
Zodvihol mu takmer okamžite.
„Môžeš prísť?“
„Kam a kedy?“
„Do stavernskej lekárne.“
„Čo sa stalo?“
Wisting sa pozrel ponad plece, akoby sa odpoveď na tú otázku nachádzala niekde
na chodníku. Videl však len čiernu mačku, vykračovala si po tmavom asfalte.
„Neviem,“ odvetil mu podľa pravdy. „Fakt neviem.“
Prudký nápor vetra sa oprel do kúdolov hmly a popohnal ich dole úzkou ulicou.
Wistinga zaplavil nepríjemný pocit. V najhoršom prípade…, zauvažoval a v
hlave sa mu začala formovať teória.
V najhoršom prípade tento muž zomrie.
Preglgol.
V najhoršom prípade ho niekto položil na tieto schody preto, aby tu umrel.
Milan Buno, knižný publicista