Biela ruža, Čierny les z vydavateľstva Ikar nie je klasický vojnový román, ale skôr poukazuje na dôsledky vtedajšej doby, na správanie ľudí, morálku a skazenosť. Ukazuje strach, bezmocnosť, nespravodlivosť…ale tiež čisté človečenstvo, lásku a nádej.
Ocitáme sa v roku 1943.
Pred nástupom Hitlera k moci bola horská chata rodiny Gerberovcov miestom
radosti a rodinnej pohody. Teraz, keď Čierny les prikryla hrubá snehová
prikrývka, sa v nej odporkyňa fašistického režimu Franka Gerberová cíti osamelá
a zúfalá. Cez jej domovinu sa prehnala vlna brutality, ktorá jej vzala
milovaných ľudí aj zmysel života.
Všetko sa ale zmení, keď v snehu náhodou objaví letca v uniforme Luftwaffe. Muž
je zranený, v bezvedomí a vedľa neho leží padák. Franka je vyštudovaná
zdravotná sestra a tak ho aj napriek svojmu odporu k režimu dovlečie do
osamelej chaty v horách.
Jednou rukou chytila muža za členok a druhú ruku vsunula pod nohavicu, aby nahmatala kosť. Bola zlomená niekoľko centimetrov pod kolenom. Ideálne by bolo, keby mu kosť zafixovala hneď po tom, čo ho našla, lenže vtedy riešila dôležitejšie veci. Silno potiahla za členok, aby sa kosť pod kožou narovnala. Mužova tvár sa skrivila od bolesti. Keď kosť zapadla na miesto, vzala dva konáre a z obidvoch strán ich priviazala k nohe lanom, ktoré si predtým pripravila…
Čoskoro však Franka zistí, že muž nie je tým, za koho sa vydáva, a začne pátrať po jeho skutočnej identite. Vytvorí sa medzi nimi krehký vzťah, akési spojenectvo a oni musia unikať pred gestapom, ktoré majú v pätách.
Toto je príbeh, ktorý sa vám určite dostane pod kožu – Biela ruža, čierny les. Autorom je írsky autor Owen Dempsey.
Naozaj ľudský a dojímavý príbeh, v ktorom nechýba utrpenie, ale určite nie prvoplánové a také, ktoré hrá na city, ako to vidíme u niektorých iných autorov. A najkrajšie je zobrazenie charakterov, ktoré ani zďaleka nie sú čiernobiele, tak ako to v skutočnom živote býva.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Začítajte sa do novinky Biela ruža, Čierny les:
Pohorie Čierny les, juhozápadné Nemecko, december 1943
Ak má umrieť, nech je to práve tu. Na mieste, kde kedysi poznala každú lúku, každý strom a každé údolie, kde každá skala mala svoje meno, kde sa miesta stretnutí opisovali tajným jazykom, aby im dospelí nerozumeli. Na mieste zurčiacich horských potokov ligotajúcich sa na letnom slnku ako lesklá oceľ. Tu sa kedysi cítila bezpečne. Lenže teraz sa jej aj toto miesto zdalo otrávené, zničené a všetka jeho krása a čistota udusená.
Na zemi ležala hrubá snehová prikrývka, ktorá sa rozprestierala všetkými smermi, kam až oko dovidelo. Zavrela oči a na okamih zastala. Jej rýchly dych a divoký tlkot srdca prehlušoval len hukot vetra a praskot konárov pod hrubým snehovým nánosom. Nad hlavou sa jej klenula nočná obloha. Opäť vykročila. Pod nohami jej vržďal sneh. Ktoré miesto by bolo najvhodnejšie? Kto ju nájde? Pri predstave, že na jej telo narazia deti hrajúce sa v snehu, ju premohla hrôza. Z kútika oka sa jej po skrehnutom líci skotúľala slza. Kráčala ďalej.
Snežilo čoraz hustejšie, preto si tvár zakryla šálom. Možno si ju vezmú prírodné živly. Taký koniec by vďačne privítala – vrátiť sa do náručia prírody, ktorú tak miluje. Načo sa vlastne ďalej brodí snehom? Aký to má zmyslel? Nastal čas so všetkým skoncovať, ukončiť túto agóniu. Siahla do vrecka a cez rukavicu nahmatala hladký kov otcovho starého revolvera.
Nie, ešte nie. Kráčala ďalej. Už nikdy neuvidí svoju milovanú chatu. Už nikdy neuvidí nič a nikoho. Nikdy sa nedozvie, ako sa skončí vojna, nezažije pád národných socialistov, neuvidí toho šialenca pykať za svoje zločiny. Spomenula si na Hansa, na jeho milú tvár, na pravdu v jeho očiach, na nezlomnú odvahu v jeho srdci. Nemala ani možnosť naposledy ho objať, povedať mu, že on je dôvod, prečo verí, že v tomto zvrátenom svete stále existuje láska. Odsekli mu hlavu, hodili ju do rakvy vedľa jeho tela a pochovali ho vedľa sestry a najlepšieho priateľa.
Husto snežilo, ale kráčala ďalej, stúpala hore kopcom a po ľavej ruke mala hustý les. Jej oči si už privykli na tmu. Zrazu jej pozornosť upútala tmavá škvrna na snehu vzdialená asi dvesto metrov. Keď sa priblížila, uvidela telo schúlené ako guča handier uprostred nedotknutej bielej plochy. Neviedli k nemu nijaké stopy. Telo sa nehýbalo, len padák, ktorý malo stále pripevnený na chrbte, sa trepotal vo vetre a oblizoval sneh ako smädné zviera. Inštinktívne sa poobzerala okolo seba, hoci živú dušu už nevidela celé dni. Opatrne sa pohla vpred a hlboko zakorenená paranoja ju nútila vnímať každý tieň a každý závan vetra ako smrteľné nebezpečenstvo. Ale široko-ďaleko nebolo nikoho.
Sneh už prikryl takmer celé telo. Podišla k nemu a odhrnula mu kúsok z tváre. Videla, že je to muž. Oči mal zavreté. Priložila mu prst na krk a zacítila tep. Z úst mu vychádzala biela para. Odstúpila od neho a poobzerala sa okolo seba v zúfalej nádeji, že nájde pomoc. Bola však celkom sama. Najbližší dom patril jej – chata, ktorú jej zanechal otec, lenže tá bola vzdialená vyše troch kilometrov. A najbližšia dedina ležala najmenej osem kilometrov odtiaľ, čo v hlbokom snehu predstavovalo neprekonateľnú vzdialenosť dokonca aj vtedy, keby bol pri vedomí. Odhrnula mu sneh z hrude a odkryla uniformu Luftwaffe s odznakom kapitána. Samozrejme, že bol jeden z nich – jedno z tých monštier, čo zničili jej krajinu a vzali jej všetkých, ktorých milovala. Keby ho nechala umrieť, kto by sa o tom dozvedel? Mala by ho tu jednoducho nechať ležať. Onedlho budú aj tak obidvaja mŕtvi, len ďalšie dve v telá v záplave miliónov. O pár krokov ustúpila, ale nohy ju prestali poslúchať a kým sa spamätala, už sa nad ním opäť skláňala.
Potľapkala ho po líci a zakričala naňho. Nadvihla mu viečka, no jedinou odpoveďou bol tichý ston. Kapitán Luftwaffe ležal na chrbte, pod sebou mal batoh, hlava mu visela dozadu a ruky mal roztiahnuté. Bol vysoký, mohol merať asi stoosemdesiat centimetrov a určite vážil raz toľko ako ona. Keď zvažovala možnosti, ako ho dostať do chaty, premohlo ju zúfalstvo. Bolo to jednoducho vylúčené. Napriek tomu ho nadvihla a skúsila ťahať, ale po pár metroch sa jej podlomili kolená, pošmykla sa a pustila ho späť do snehu. Jeho batoh vážil najmenej dvadsať kilogramov a padák ďalších päť. Usúdila, že padák môže zatiaľ zostať tam, kde je, ale batoh mu musí zložiť z chrbta. Po niekoľkých márnych pokusoch sa jej podarilo odopnúť popruhy a batoh vytiahnuť. Mužova hruď s tichým šuchnutím klesla do snehu.
Batoh odložila nabok a pozrela sa na oblohu. Husto snežilo. Nezostávalo im veľa času. Opäť mu skontrolovala tep. Srdce mu stále bilo, ale ako dlho ešte? Na náhly popud mu siahla do vrecka uniformy a vytiahla z neho doklady. Volal sa Werner Graf. Pochádzal z Berlína. A v peňaženke mal fotografiu ženy, asi manželky, s dvomi usmievajúcimi sa dievčatkami vo veku približne tri a päť rokov. Kapitán Werner Graf mal dvadsaťdeväť rokov, o tri viac ako ona. Uprene sa mu zahľadela do tváre a hlboko si povzdychla. Študovala preto, aby mohla pomáhať druhým, a presne to kedysi aj robila. A mohla by to robiť znova, hoci len na pár hodín. Vložila mu doklady späť do vrecka a postavila sa zaňho. Chytila ho za podpazušie a zo všetkých síl potiahla. Vrchná časť tela sa pohla, ale keď sa mu spopod snehovej prikrývky uvoľnili nohy, nahlas vykríkol od bolesti. Oči mal stále zavreté. Položila ho späť na zem, obišla ho a kľakla si k nemu, aby mu prezerala nohy. Odhrnula roztrhané nohavice, a keď pod rukami zacítila vyčnievajúcu kosť, mykla sa. Obidve nohy mal zlomené pod kolenom. Určite lýtkové kosti, možno aj holenné. Ak budú riadne zafixované, časom sa zrastú, ale chodiť určite nemôže.
Milan Buno, knižný publicista