Pani Valéria Šimonová (62) z Rimavskej Soboty na vlastnej koži zažila to, čo dovtedy iba čítala: cievna mozgová príhoda sa prihlásila o slovo náhle. Celkom nečakane! Našťastie, dnes, necelých osem mesiacov po tom, čo ochrnula na ľavú stranu tela, opäť funguje takmer na sto percent.
Osudný okamih
Bežný deň v práci sa pani Valérii chýlil ku koncu. Bolo leto, teplo a zostalo jej trochu nevoľno. Preto išla z práce rovno domov. Tam veci nabrali rýchly spád.
„Nevedela som, že je to cievna mozgová príhoda, ale bolo zrejmé, že sa so mnou deje niečo vážne, pretože som nedokázala hýbať ľavou rukou ani ľavou nohou,“ spomína na moment, keď sa jej život obrátil naruby.
Z posledných síl si sama zavolala záchranku, ktorá ju rýchlo previezla do nemocnice. Na základe CT vyšetrenia jej určili diagnózu – náhla cievna mozgová príhoda. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, aby sa dala posúdiť závažnosť mŕtvice.
„Stalo sa mi to vo štvrtok a bolo veľmi zvláštne, že dôsledky som najviac pocítila až v nedeľu ráno v nemocnici, keď som na posteli nedokázala zodvihnúť nohy, takmer som sa nevedela pohnúť.“
O štyri dni sa cítila ešte horšie
Pri cievnej mozgovej príhode sa hrá o čas až dvakrát. Bezprostredne počas príhody a potom po stabilizácii životných funkcií, keď už človek nie je v ohrození života a je potrebné čo najskôr začať s rehabilitáciou.
To bol aj prípad pani Valérie – s rehabilitáciami začala už v pondelok v nemocnici. Po desiatich dňoch ju previezli do špecializovanej nemocnice v Rožňave, v ktorej pokračovala v rehabilitácii.
„Tam ma za dva týždne naučili sedieť a s pomocou sa i postaviť,“ pokračuje v rozprávaní Valéria.
Keby ste ju dnes videli, vôbec by vám nenapadlo, že niektoré centrá v jej mozgu sú poškodené a nežije plnohodnotný život. Ona ho však žije a do veľkej miery za to vďačí najmä sebe a svojmu odhodlaniu.
Sila človeka sídli v jeho hlave
„Rozhodla som sa, že sa z toho dostanem. Nedovolila som si ani len náznak myšlienky, že by som to nezvládla. Od prvého momentu som išla tým smerom, že urobím všetko pre to, aby som sa mohla vrátiť do života aspoň na 95 %.“
Tento postoj a následná náročná rehabilitácia na neurorehabilitačnej klinike Levita sú dôvodom, prečo dnes opäť sama chodí, sedí, pracuje, funguje…
„Človek po mozgovej príhode môže upadnúť do depresie, úzkosti, beznádeje. Je to situácia, ktorá pre človeka predstavuje psychickú záťaž, prichádza nečakane, náhle a môže v živote pacienta aj rodiny spôsobiť chaos,“ vysvetlila psychologička Jana Janičová z Agapé Senior Park.
Kým pani Valéria čakala na nástup do neurorehabilitačného zariadenia, odmietala klesať na duchu. A to je polovica jej úspešného príbehu. „Úspech rehabilitácie závisí nielen od typu a rozsahu mozgovej príhody, ale aj od spolupráce pacienta. Preto je dôležité, aby zostal v čo najlepšej psychickej kondícii, ktorú ovplyvňuje pestrá výživa, aktivita primeraná schopnostiam človeka aj psychohygiena,“ doplnila psychologička.
Malé veľké ciele
Pani Valéria sa síce v nemocnici v Ružomberku naučila sedieť a s pomocou sa i postaviť, ale odmietala ostať v tomto stave – úplne odkázaná na pomoc iných.
„Nevedela som bez pomoci chodiť, osprchovať sa ani len prejsť na záchod.“
Do neurorehabilitačnej kliniky Levita prišla s chodidlom a urobiť niekoľko metrov jej trvalo večnosť. „Odmietala som pripustiť, že sa sama nezvládnem dostať ani do kúpeľne. Preto som aj na klinike využila všetky možnosti rehabilitácií. Každý deň som si dávala nový malý cieľ. Dnes prejdem s pomocou robota o sto metrov viac a zvládnem cvičiť niekoľko opakovaní navyše…“
Po mesiaci vyskúšala schody, pretože býva na prvom podlaží. „Mojím cieľom bolo zvládnuť aspoň 25 schodov, aby som mohla fungovať doma v bežnom živote. Po týždni od prvého pokusu som vyšla až na piate poschodie,“ usmieva sa naširoko. „Videla som na sebe výsledky rehabilitácie, progres. Každý deň som dokázala urobiť viac a viac. Vďaka personálu, ale určite aj vďaka tomu, že som chcela. Veľmi som chcela!“
Cvičí denne aj doma
Na klinike Levita urobila aj vďaka robotickej rehabilitácii obrovské pokroky. Dnes sama seba vidí tak, že funguje na asi 90 % ako pred cievnou mozgovou príhodou. „Samozrejme, funkcie mozgu ešte nie sú úplne obnovené. Keď sa na mňa niekto pozrie, možno vidí, že som zdravý človek. Vnútorne však cítim isté obmedzenia, ale stále idem ďalej a robím všetko preto, aby som sa vedela vrátiť do normálneho, bežného života,“ odhodlane hovorí pani Valéria. Jemnú motoriku si trénuje vypekaním drobných zákuskov pre rodinu. „Členovia rodiny musia mať s pacientmi po mozgovej príhode obrovskú trpezlivosť, pretože sme pomalší. Ale s ich pomocou sa dá všetko zvládnuť.“
Každý deň cvičí minimálne hodinu. „Mám sériu cvikov, ktoré som sa naučila v Levite, a ešte si nejaké pridávam podľa možností svojho tela. Veľmi mi to pomáha. Len čo pár dní vynechám – ako teraz pre chrípku, cítim, ako svalstvo začína slabnúť.“
Aj vďaka cvičeniu koleno, ktoré sa jej po mŕtvici zalamovalo dozadu, teraz drží tak, ako má. Nestabilitu cíti iba pri prudších pohyboch.
„Chcela by som všetkým ľuďom po cievnej mozgovej príhode odkázať, nech si veria. Nech veria svojmu telu aj svojim myšlienkam, že to zvládnu. Nech to nevzdávajú. Pretože prvé mesiace sú veľmi podstatné na to, aby sme sa rozhýbali. Aj keď nohy nebudú pružné, ako boli predtým, musí urobiť všetko preto, aby sme dokázali opäť fungovať!“
Pripravil: Trumpeter, Foto: archív Levity a Valérie Šimonovej