Celých osemnásť rokov strávila naša krajanka Ana Dubaičová z Vojvodiny v nemocnici, kým odtiaľ definitívne odišla. Nie, neprimäla ju k tomu vyčerpávajúca práca sestričky na „áre“, ani tie najťažšie prípady, ktoré jej deň čo deň zverovali.
Keď počiatkom deväťdesiatych rokov vypukla balkánska vojna, na oboch stranách pribúdali obete, ale aj ranení. Privážali ich aj do nemocnice, kde pracovala pani Ana. Najväčšmi dokaličených dávali na starosť práve jej – z jednej i z druhej strany frontu. Nehľadela na to, koho ošetruje – či Srba, moslima alebo Chorváta, pre ňu to bol vždy človek, ktorému bolo treba pomáhať. I keď s manželom neraz viedli dlhé rozhovory o tom, kedy je ešte cudzí vojak nepriateľ, a kedy už „iba“ pacient.
Jedného večera sa však stalo čosi, čo i ju prinútilo k rozlišovaniu. „Kolegyňa, čo mala nočnú službu, šla s liekmi k ranenému chorvátskemu vojakovi,“ ponára sa pani Dubaičová do spomienok. „Naklonila sa k nemu, a vtom ju celou silou chytil za krk a začal ju škrtiť. Nadával jej pritom do srbských nepriateľských svíň.“ Bola len náhoda, že ju počula pani Dubaičová z opačnej strany chodby a pribehla jej na pomoc. V poslednej chvíli. Ráno, keď prišla domov a ešte raz si v mysli premietala včerajší zážitok, dospela k definitívnemu rozhodnutiu: do nemocnice sa už viac nevráti. „Bola vojna, nič nebolo isté, no predsa som si povedala, že uživiť sa dokážem aj inak, a oveľa bezpečnejšie,“ pokračuje. „Veď už roky som si privyrábala keramikou…“
Už v škole rada modelovala „z blata“. Pritom sa jej darilo aj úspešne maľovať – ako žiačka sa zúčastnila niekoľkých detských výstav. V dospelosti ju k hline vrátila náhoda: cestou z dovolenky prechádzali cez Sarajevo a zastavili sa u kamarátky, ktorá maľovala na sklo. Ana si vtedy zaumienila, že sa tiež pokúsi o čosi také. „Sklo to síce nebolo,“ smeje sa, „no keramika nemá k nemu až tak ďaleko.“
Dnes je už vychýrenou umelkyňou – rešpektujú a uznávajú aj „akademickí“ kolegovia, pozývajú ju na klubové stretnutia, ponúkajú účasť na spoločných výstavách… Ako keramikárka – Slovenka je jediná na Dolnej zemi.
Najčastejším motívom jej prác bol spočiatku kvet. Kritici i obyčajní ľudia ju za to chválili – považovali to za čosi „svoje, vojvodinské“. Nečudo, že keď sa od neho odchýlila, pocítili to ako zradu. „Ja som však tušila, že treba ísť ďalej,“ hovorí akoby na svoju obranu. Zároveň však pochopila, že musí rozlišovať medzi „umením“ – tvorbou, ktorá jej prýšti zo srdca – a komerciou, teda tým, čo ju dokáže uživiť. Nuž, popri obrázkoch – plastikách kombinovaných s maľbou sa musí vracať aj k lampám, kvetom, košíkom, miskám či šáločkám. Aj do tých však vkladá cit a lásku – aj tie sú jedinečnými dielkami. Čo si však zákazníci cenia predovšetkým, je fakt, že ide o ručnú výrobu.
A zdravotníctvo? „Veľaráz ma kolegyne volali naspäť, telefonovali mi lekári…“ Nie, do nemocnice sa vraj už nevráti. Injekciu sem-tam ešte komusi pichne – ale len ak je to niekto z rodiny.
Text a foto: Ján Greš
