Hlbiny ľudskej duše sú nevyspytateľné…
Snehulienka musí zomrieť vás rozhodne príjemne prekvapí, ak ste po tejto autorke ešte nesiahli. Nele Neuhausová má čistý štýl, píše pútavo, vie vytvoriť napätie, má to spád…a jej príbehy si budete vychutnávať.
Vonku je typické jesenné počasie, ponurý deň, aké
nemáme veľmi radi. Robotníci zo stavby nájdu na opustenom letisku americkej
armády v Eschborne ľudskú kostru.
Trošku neskôr ktosi zhodí neznámu ženu z mosta na ceste.
Vyšetrovania sa ujme dvojica Pia Kirchhoffová a Oliver von Bodenstein,
ktorých stopy vedú do minulosti. Pred mnohými rokmi zmizli v malej dedinke
Altenheim dve dievčatá…
Ocitáme sa v Altenheime, kde každý každého pozná a ľudia vedia o sebe všetko. Dedinčania pred mnohými rokmi obvinili mladého muža z vraždy dvoch dievčat, ktoré zmizli počas hodových osláv. Mladík bol opitý, takže si na nič nespomínal. Všetky dôkazy hovorili proti nemu, priťažili mu aj výpovede priateľov, a tak Tobias Sartorius skončil vo väzení.
Po desiatich rokoch sa Tobias vracia do rodnej obce,
kde život medzitým plynul ďalej. Jeho príchod znervózni celú dedinu. Klamstvá,
intrigy a ľudská bezohľadnosť zničili život nielen rodinám mŕtvych dievčat, ale
aj Tobiasovým rodičom. Keď zmizne ďalšie dievča, začína sa hon na čarodejnicu.
Detektívi spočiatku narazia na stenu mlčania, ale podarí sa im ju nabúrať…
V príbehu Snehulienka musí zomrieť nájdete všetko, čo má mať dobrá detektívka: spád, napätie, majstrovskú zápletku a dedinský klan posadnutý zvrátenou nenávisťou. K tomu nečakané zvraty a naozaj premyslená zápletka túžbe po moci a bohatstve, o nenávisti, pomstychtivosti, ľahostajnosti i strachu z odmietnutia.
Nele Neuhauseová
Narodila sa v roku 1967 v Münsteri vo Vestfálsku. Popri
Sebastianovi Fitzekovi patrí k najúspešnejším autorkám kriminálnych románov s
prezývkou „kráľovná nemeckej detektívky“. Jej knihy vyšli vo viac ako
tridsiatich krajinách. Filmy na motívy jej románov vysielané na nemeckej
televíznej stanici dosahujú vysokú sledovanosť. Autorka od detstva žije a tvorí
v oblasti pohoria Taunus v Hessensku, kam situuje aj dej väčšiny svojich
románov.
Vytvorila sériu s obľúbeným vyšetrovateľským tímom Pia Sanderová a Oliver von
Bodenstein.
Začítajte sa do novinky Snehulienka musí zomrieť:
Štvrtok 6. novembra 2008
Nepovedal „dovidenia“. Kto opúšťa väzenie, nepovie
„dovidenia“.
Za posledných desať rokov si tento deň predstavoval často, veľmi často, no až
teraz si uvedomil, že v predstavách sa vždy dostal iba po okamih, keď
prechádzal bránou na slobodu, ktorá sa mu zrazu zdala znepokojivá. Nemal žiadny
plán, čo urobí so svojím životom. Už nie.
Aj bez toho, aby mu to sociálni pracovníci ustavične pripomínali, vedel, že
svet na neho nečaká a že vo svojej nie práve ružovej budúcnosti bude musieť
čeliť mnohým predsudkom a prehrám.
Na kariéru lekára, o ktorej sníval po výborne zvládnutej maturite, mohol
zabudnúť. Možno mu pomôže, že vo väzení jednak študoval, jednak sa vyučil za
zámočníka. V každom prípade nastal čas, aby sa postavil životu tvárou v tvár.
Keď sa za ním s rachotom zavrela železná brána väznice v Rockenbergu, zbadal
ju, stála na druhej strane cesty. Za posledných desať rokov mu ako jediná zo
starej partie pravidelne písala, no aj tak bol prekvapený, že ju vidí. Vlastne
očakával otca. Opierala sa o blatník strieborného terénneho auta, pri uchu
držala mobil a náhlivo poťahovala z cigarety. Zostal stáť. Keď si ho všimla,
vystrela sa, strčila telefón do vrecka kabáta a odhodila ohorok. Chvíľu váhal,
potom prešiel cez cestu vydláždenú mačacími hlavami, v ľavej ruke niesol malý
kufor so svojím majetkom.
„Ahoj, Tobi,“ povedala a nervózne sa usmiala. Desať rokov je dlhý čas; presne
tak dlho sa nevideli. Nechcel, aby ho navštevovala.
„Ahoj, Nadja,“ odzdravil. Bolo zvláštne oslovovať ju novým menom. V skutočnosti
vyzerala ešte lepšie ako v televízii. Mladšie. Stáli oproti sebe, hľadeli si do
očí, váhali. Studený vietor rozvíril suché jesenné lístie na ceste. Slnko sa
skrylo za husté sivé mraky. Bolo chladno.
„Úžasné, že si vonku.“ Objala ho a pobozkala na líce. „Teším sa z toho.
Naozaj.“
„Aj ja.“ Vo chvíli, keď to vyslovil, položil si otázku, či je to pravda. Radosť
je predsa niečo iné ako pocit odcudzenia a neistoty, ktorý ho ovládal.
Neopätoval jej objatie, a tak spustila ruky. Kedysi bývali v susedstve, bola
jeho najlepšou priateľkou a samozrejmou súčasťou jeho života. Nahrádzala mu
sestru, ktorú nemal. Teraz bolo všetko iné, nielen jej meno. Zo samopašnej Nathalie,
ktorá sa hanbila za svoje pehy, zubný strojček a prsia, sa stala Nadja von
Bredow, slávna a vyhľadávaná herečka. Splnila si svoj odvážny sen, dedinu, z
ktorej obaja pochádzali, nechala ďaleko za sebou a dostala sa až na vrchol
spoločenského rebríčka. On už nepoloží nohu ani na spodnú priečku. Odteraz je
bývalý väzeň, ktorý si síce odsedel trest, ale spoločnosť na neho nečaká s
otvoreným náručím.
„Tvoj otec nedostal voľno.“ Nečakane o krok ustúpila, uhla pritom pohľadom,
akoby sa jeho rozpaky preniesli aj na ňu. „Preto som prišla ja.“
„To je od teba milé.“ Tobias hodil kufor na zadné sedadlo auta a sadol si na
miesto spolujazdca. Na svetlej koži nebol jediný škrabanec, auto voňalo
novotou.
„Páni,“ povedal obdivne a prezeral si prístrojovú dosku, ktorá sa podobala tej
v lietadle. „Parádne auto.“
Nadja sa krátko usmiala, pripútala sa a stisla tlačidlo. Motor potichu naskočil
aj bez kľúča zapaľovania. Zručne vycúvala z parkovacieho boxu. Tobias sa ešte
raz pozrel na mohutné gaštany pri múre väznice. Pohľad na ne z okna cely, ako
sa menili so striedajúcimi sa ročnými obdobiami, bol posledných desať rokov
jeho jediným spojením s vonkajším svetom, ktorý sa stratil v hmle za väzenským
múrom. A teraz sa musí vrátiť do tej hmly ako vrah dievčat. Či chce, alebo nie.
„Kam ťa mám zaviezť? Ku mne?“ spýtala sa Nadja na diaľnici.
V posledných listoch mu viackrát ponúkla, aby sa na začiatok nasťahoval k nej –
jej byt vo Frankfurte je dosť veľký. Predstava, že by sa nemusel vrátiť do
Altenhainu a čeliť minulosti, bola lákavá, no odmietol.
„Možno neskôr,“ odvetil. „Najprv chcem ísť domov.“