„Príbeh je inšpirovaný rytierskou prísahou vernosti, ktorou sa rytieri bez vlastných panstiev zaväzovali slúžiť svojmu pánovi, či už to bol kráľ, alebo šľachtic. A zväčša s ním zostávali až do smrti, či už za plácu alebo z povinnosti v dobe, keď slovo česť a prísaha mali rovnakú váhu ako písaná zmluva. Porušiť dané slovo a prísahu bolo neprijateľné,“ približuje Jana Pronská svoj najnovší román Viazaný prísahou.
Opäť nás prenesie do búrlivého obdobia našej histórie, poznačeného tureckými vpádmi. A opäť nebude chýbať ani pútavý ľúbostný príbeh, od ktorého sa nebudete vedieť odtrhnúť!
Rytier Samuel de Gara prichádza v prestrojení za potulného pevca na hrad Blatnica, aby splnil sľub, ktorý dal nebohému priateľovi. Štefan Ružbacký mu pred smrťou v osmanskom zajatí prezradil tajomstvo vznešeného pôvodu svojej bývalej manželky Rozálie a zaprisahal ho, aby ju po návrate do vlasti odviedol z Blatnice do kláštora v horách. Dúfal, že tam bude v bezpečí pred veľmožom Jánom Zápoľským, ktorý chce sobášom s Rozáliou získať dedičné právo na uhorský trón.
Samuel sa usiluje presvedčiť Rozáliu, aby s ním odišla. Postupne si získa dôveru nešťastnej ženy, ktorá sa nedobrovoľne stala väzňom na vlastnom hrade, a zloží jej prísahu vernosti a meča. Jedna vec je však prísaha a druhá rytierovo srdce. To Samuelovo bije iba pre Rozáliu, hoci si je vedomý, že jeho láska k nej ostane nenaplnená. Strach o jej život a city, ktoré k nej prechováva, ho odpútavajú od povinností, no Rozália mu to vôbec neuľahčuje, práve naopak: kým sa za ňou navždy zatvoria brány kláštora, chce zažiť lásku, o akej Samuel spieva vo svojich baladách…
Príbeh Viazaný prísahou je historická romanca, aké milujeme od Jany Pronskej. Príbeh plný lásky, vášne, dobrodružstva, a to všetko na pozadí historických reálií, ktoré vás prenesú stovky rokov do minulosti. A Janka Pronská prezrádza viac:
„V stredoveku bolo zriedkavosťou, aby sa bez úhony narodili zdravé dvojčatá, matky veľmi často zomierali pri pôrode, no keď sa to stalo v kráľovskej rodine, bola to tragédia. Deti často pociťovali nepriazeň príbuzných a ak bolo dieťa akokoľvek postihnuté, zvlášť. Pri písaní príbehu Viazaný prísahou som spojila tieto dve inšpirácie a vymyslela som príbeh, ktorý sa opiera o skutočné historické udalosti tej doby.“
Hoci úplne na začiatku mala inú predstavu, príbeh si počas písania žil svojim vlastným životom a zaviedol ju úplne inam, než bolo v pláne. Ale asi to takto malo byť…a keď si prečítate Viazaný prísahou, budete súhlasiť, že príbeh dopadol najlepšie ako mohol 🙂
Začítajte sa do novinky z vydavateľstva Slovenský spisovateľ Viazaný prísahou:
NOC SA UŽ PRECHÝLILA DO BRIEŽDENIA, keď
vyčerpaná žena na lôžku konečne porodila. Jej zúfalý krik lámal srdce slúžkam i
svedkom narodenia dediča. Mala to byť šťastná udalosť, v celom hrade i v
podhradí sa bujaro oslavoval príchod vytúženého kráľovho syna.
V miestnosti sa však našli aj takí, čo sa neodvážili predčasne tešiť. Nie po
tom, čoho boli svedkami…
Kráľovná Anna bola po niekoľkohodinovom utrpení zoslabnutá, ubolená a otupená,
necítila potrebu jasať ako jej služobníctvo, ako manžel a jeho priatelia, ktorí
sa po tej radostnej novine vrútili do komnaty s krčahmi vína a hlasno
vyvolávali na slávu Bohu, rodu, otcovi i narodenému dedičovi. Slúžky
chvatne umývali vreštiaceho novorodenca, aby ho mohli ukázať pánovi a jeho
poddaným. Dojato drmolili ďakovné modlitby, zatiaľ čo hrdý muž prijímal
blahoželania a ovácie a súril ich, aby dieťa čo najskôr pripravili.
Manželke sa úctivo poklonil, nepýtal sa, ako sa cíti, jej silený úsmev pokladal
za pravý, zatiaľ čo ona z jednej strany zvierala ruku babice a z druhej
svojej dôverníčky. „Buťte pozdravená,
pani moja! Dnes ste mi urobili veľkú radosť, dnes sa moja krajina a môj rod
dočkali, máme syna a dediča! Nech mu Boh dá večnú slávu!“ zvolal pyšný otec a
so synom, tuho zabaleným v zavinovačke, opustil miestnosť, aby sa ním pochválil
celému osadenstvu hradu, ako bolo zvykom.
Svedkovia ho ihneď nasledovali, vykrikovali a ich nadšený jasot sa čoskoro
preniesol do každého kúta paláca. Salvy z diel na hradbách ohlasovali túto veľkú
udalosť celému svetu. Komnata sa po niekoľkých hodinách konečne vyprázdnila, už
nebol dôvod strážiť najcennejší poklad rodiny. Pri Anne zostali iba najbližšie
priateľky — dvorná dáma Juliet a mladá mníška Kristína — a jedna slúžka, ktorú si
kráľovná priviedla do nového domova a ktorej dôverovala.
Rodičke sa však neuľavilo. Opäť jej tvár zachvátil bolestivý kŕč, čo neuniklo
babicinej pozornosti.
„Ešte musí vyjsť z lona plodový koláč, pani
moja,“ upokojila Annu a nadvihla prikrývku, aby ju skontrolovala.
„Konečne…“ hlesla Juliet, keď za posledným
zo svedkov zavrela dvere, a uľahčene si vydýchla. „Bol to ťažký deň a ešte ťažšia
noc… Tunajšie tradície sa mi ani trocha nepáčia, sú také… nedôstojné…“ hovorila
a unavene sa blížila ku kráľovninmu lôžku, no vtom zbadala, že babica znepokojene
tľoská jazykom, dívajúc sa raz na rodičkinu purpurovú tvár, raz na odhalené lono,
a vyplašene mihá viečkami.
„Dovolíte, pani moja?“ spýtala sa babica
len zo zdvorilosti, rozhodne nečakala na Annin súhlas. Drsnými prstami začala
šmátrať v rodičkinom lone a jednostaj nesúhlasne krútila hlavou.
„Čo to stváraš, Anselma?“ zasyčala ticho
Juliet, ktoráz nej ani na okamih nespustila zrak.
„Ccc… nepáči sa mi to… nepáči…“ zahundrala
babica a priložila ucho ku kráľovninmu bruchu. S výhražne zdvihnutým prstom bez
slova načúvala a na spánky jej vystúpili kropaje potu.
„Kriste!“ zaúpela po chvíli a uprela na
Juliet a Kristínu vydesený pohľad. „Pane na nebi… modlite sa!“ zamumlala.
Milan Buno, knižný publicista
