Predvianočný a vianočný čas bolo pre našich prastarých otcov a matere z hľadiska zvykov určite najbohatším obdobím. Jednoducho, skončila sa robota na poli a im odrazu ostalo viacej času.
Len čo nadišiel súmrak, prichádzal tajomný čas povier, čarov, túžob, rituálov…
Martin: Jedenásteho novembra nemuselo akurát snežiť, a predsa mal tento deň magickú moc. Bol to dátum, keď sa prestal pásť dobytok. Pastieri kráčali dedinou, práskali bičmi, zaklopali u každého gazdu a s obradnou vetvičkou mu zaželali šťastie na hospodárstve i v rodine. Na Martina sa končila sezónna práca pre najatých paholkov alebo sluhov – buď ich vyplatili a rozlúčili sa s nimi, alebo uzavreli novú dohodu na ďalší rok. „Na svätého Martina sa už kúri z komína,“ hovorievala ľudová pranostika. Ak prišiel Martin na bielom koni (teda snežilo), bolo dobre. Vrásky na čele hospodárov však spôsoboval dážď. „Keď prší, uškodí to oziminám, a na rok spôsobí drahotu,“ vravievali.
Katarína: „Katrena hudcom husle berie,“ hovorievalo sa po dedinách. A naozaj. Večer na svätú Katarínu sa konali posledné zábavy pred začínajúcim sa adventom. Nepochovávala sa síce basa ako na fašiangy, ale muzikanti mali až do Štefana pauzu.
Pre ženy máme dôležité upozornenie: bol to prvý stridží deň – vtedy vraj naozaj strigy a ježibaby začali vystrkovať rožky. Pomôcť pred nimi mohli len pastieri. Opäť chodili po uliciach, práskali bičmi, trúbili trúbami – len veľký rámus ochránil dobytok pred zlými silami, ktoré mohli nielenže kravy nadobro zbaviť mlieka, ale neraz aj zahubiť.
Ženy zásadne nesmeli chodiť po návštevách. Ak náhodou ktorási porušila túto zásadu, jasne deklarovala, že je čarodejnica. Ak prišla do domu mladá deva, sliepky okamžite prestali niesť. Zato muži a mládenci boli pre cudzí dom doslova spásou. Ak zavítal na návštevu príslušník silnejšieho pohlavia, znamenalo to požehnanie pre domácich a budúcu prosperitu na ich hospodárstve.
Ondrej: Tento svätý bol nielen jedným z Ježišových učeníkov, ale stal sa aj patrónom rybárov… a slobodných dievčat. Práve tridsiaty november bol dňom, ktorý rozhodoval o osude dospelej slečny. Nenadarmo sa totiž vravelo, že stará dievka je na tom rovnako ako krosná – aj tie v dome len zavadzajú, úžitok prinesú iba sem – tam. Najlepší recept na vydaj spočíval v zdanlivo nesúvisiacej činnosti – v trasení plota. Stačilo, aby vydajachtivá dievka dobehla k domu, kde býval nejaký Ondrej, chytila sa plota a začala ním triasť, čo jej sily stačili. Odriekala pritom magické verše: „Plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej, prosím ťa, dajže mi ty znati, kedy budem pri oltári státi.“ Patrón mladých diev zvyčajne neotáľal – dotyčnej dal znamenie v podobe psieho štekotu. Koľko ráz zabrechal pes, toľko rokov bude musieť dievčina ešte čakať. Dobre bolo, ak ostalo ticho. Horšie už bolo, ak sa pri jednom plote zišlo niekoľko báb.
Barbora: Deň zasvätený patrónke baníkov sa stal ďalším stridžím dňom. Ženy mali opäť „frei“ – ani tentoraz nesmeli šiť, priasť, vyšívať, ba dokonca ani párať. Poškodili by tým dobytku. Po dedinách v niektorých regiónov chodili tzv. Barborky – dievčatá odeté v bielych plachtách. Povymetali kúty v dome, aby sa v nich neusadili strigy a pobrali sa ďalej. Aj svätá Barbora bola dňom, ktorý rozhodoval o tom, či sa dievčina vydá, alebo ostane na ocot. Prostriedkom bola halúzka z ovocného stromu. Ak vo váze do Štedrého dňa rozkvitla, svadba v novom roku bola istá.
Mikuláš: Písať o mikulášskych zvykoch by bolo nosením dreva do lesa, aj keď sa nediali 6. decembra, ale v predvečer. Darčekové balíčky vo vyčistených topánkach ešte aj dnes rozžiaria nejedny detské očká. Mikuláš s čertom (prípadne s anjelom) tak isto nie sú zriedkavosťou ani na panelákových sídliskách. Karty v minulosti trochu zamiešal importovaný Dedo Mráz, v posledných rokoch zase Santa Claus, no dôležitá je radosť obdarovaných či potešenie z obdarovania samotného.
Lucia: Paradoxom je, že svätá Lucia bola naozajstnou sväticou – čarodejnicu z nej spravil až čas. Ak vám dnes niekto tvrdí, že večer trinásteho decembra na krížnych cestách tancujú strigy, mali by ste mu uveriť – je to tak.
Ľudia na dedinách sa pred nimi, pochopiteľne, bránili – našli si na to mnoho spôsobov. Rámus, zvonenie, pískanie, zatieranie okien vápnom… Proti strigám bol veľmi účinný cesnak. Ak ste ho zjedli v predvečer, určite ste neboli v ohrození. Dbajúce matky robili deťom krížik na čelo, pomáhalo to vraj i kozám a kravám – prinajmenšom ich čarodejnice nepripravili o mlieko. Mimochodom, mlieko sa po západe slnka zásadne nesmelo vyniesť z domu.
Lucia bola stridžím dňom aj pre mužov. Tí začali s hlobením zázračného stolčeka, ktorý musel byť zhotovený z viacerých druhov dreva. Nesmeli naň použiť ani jeden klinec, inak by stolček nesplnil najdôležitejšie poslanie, ktoré sa malo naplniť až počas polnočnej omše na Štedrý večer. Majster ho musel tajne odniesť do kostola, na prelome dňa sa naň posadiť a pozrieť sa na oltár. Ženy, ktoré tam uvidel, boli skutočné strigy.
Tomáš: Tomuto svätému zvykneme hovoriť neveriaci, no naši predkovia bezvýhradne verili, že mäso z tomášovskej zakáľačky vydrží najdlhšie. Nuž niet divu, že mäsiari nevedeli kam skôr a po celom Slovensku sa roznášala neodolateľná vôňa.
Štedrý deň: Volali ho aj hody, kračún, alebo Vílija (údajne, „rada deti ubíja“)…
Listy Ježiškovi už boli napísané, darčeky kúpené, ba i zabalené, aj stromček sa už jagal… Mimochodom, viete, že zmienka o prvej jedličke pochádza z Litvy, je datovaná rokom 1510 a prvé vianočné gule vyfúkal Francúz Pierre Dupont? Prvé, čo 24. decembra ráno musel urobiť dobrý gazda, bolo zájsť ku studni. Nabral vodu do vedra a doniesol ju do chalupy – bolo dôležité, aby do nej voda vstúpila skôr ako oheň, ktorý rozkúrila gazdiná.
Celý deň sa postilo, najmä v katolíckych rodinách. Deťom sľubovali, že od hladu uvidia zlaté prasa. Do tohto dňa museli byť vrátené všetky dlhy, ba aj požičané náradie. Zvieratám v maštali sa ušla špeciálna podstielka a na dverách ich chránilo imelo. Z hákov sa muselo zvešať všetko šatstvo – koho šaty by viseli, nemusel byť už o rok medzi živými.
Samozrejme, vyvrcholením Štedrého dňa bola štedrá večera, ktorá sa v jednotlivých oblastiach Slovenska líšila. Mnohé zvyky však boli pre celé územie rovnaké, alebo aspoň podobné. Bol to výslovne sviatok rodiny, a tak sa dbalo na jej súdržnosť. Tá sa prejavovala aj tým, že otec pospájal nohy všetkých železnou reťazou, aby ostali celý rok spolu. Po modlitbe a prípitku už nikto nesmel od stola – inak by tu už o rok nebol. Vstať nesmela ani gazdiná, preto musela na stôl poklásť všetko predtým. Sviečku, oplátky s medom, chlieb, kapustnicu, jabĺčko, ktoré sa potom prekrojilo, ryba (v katolíckych rodinách bol ešte stále pôst) alebo klobása, koláč, atď…
Zvykla sa nechať jedna stolička „pre hosťa“, ktorý mohol i v tejto sviatočnej chvíli zavítať. Ak to bol Cigán, znamenalo to obrovské šťastie. Keď niečo spadlo, nedvíhalo sa – ostalo to „pre dušičky“. Zostatky odniesol gazda do maštale statku. K magickým poverám patrila napríklad hrozba, že ku komu sa naklonila štedrovečerná sviečka, bude mať v najbližších mesiacoch „na mále.“ Gazdovia síce boli o polnoci „na utierni“ v kostole, no verili, že keby práve v tom čase mohli vojsť do maštale, počuli by svoj dobytok rozprávať ľudskou rečou.
Naši predkovia dodržiavali ešte jeden krásny zvyk – ten však, žiaľ, už takmer zanikol. Po večeri chodili „po spievaní“ – pod susedovými oknami alebo u príbuzných, zanôtili Tichú noc, či inú vianočnú pesničku, pogratulovali si, prípadne sa počastovali… V žiadny iný čas sa krajinou neniesol taký úžasný spev ako na Štedrý večer.
Prvý vianočný sviatok: kresťania ho poznajú skôr pod názvom Božie narodenie.
Bol to opäť sviatok rodiny – veď kedy sa už viac mala prejaviť súdržnosť, ak nie v období, keď Mária so svätým Jozefom chránili Jezuliatko?
Všetci v chalupe sedeli doma – ísť na návštevu bolo čosi nepredstaviteľné. Iba v liptovskej obci Švošov sa mohlo chodiť na návštevy, ale len „dolu vodou“.
Druhý sviatok vianočný: zachoval si pomenovanie podľa svätého Štefana. Deň sa začínal brodením koňov cez potok – gazdovia verili, že ich ťahúni si tak zachovajú kondíciu a zdravie. V niektorých oblastiach si nohy v ľadovej vode močili aj dievky. Ak na Štefana fúkal vietor, vinári nemali radosť – veštilo to vraj plané víno. Večer sa opäť rozprúdili tancovačky. A ešte čosi pre spáčov: údajne, práve na Štefana ste mohli najdlhšie ostať v posteli.
Silvester: Bujaré zábavy a ohňostroje sú výplodom posledných rokov – naši predkovia boli v tomto ohľade triezvejší. Verili však, že „ak bude na starý rok jasno, v stodole ostane prázdno.“
Nový rok: Ako sa ľudia chovali na Nový rok, takí mali byť aj ostatných 364 dní. Nevadili sa, neplakali, nekliali… Komu sa vtedy kýchlo, mal ostať celý rok zdravý. Výslovným šťastím bolo zarána stretnúť Žida (to prinášalo peniaze) alebo Cigána (šťastie).
Traja králi: Týmto dňom sa celé sviatočné obdobie končilo a začínal sa všedný život. Dojedli sa posledné zvyšky sviatočných jedál, kriedou sa označilo miesto pre strigy… Krieda sa však najprv musela nechať posvätiť v kostole – podobne ako hromničná svieca, soľ a cesnak.
Aj deti pochopili, že je po Vianociach – otec rozobral stromček a z vrcholca zhotovil pre gazdinú habarku.
Text, foto a diaporáma: Ján Greš
