Tento príbeh nám vyrozprávala speváčka Darina Laščiaková. Patrí k jej detstvu a vždy jej bude pripomínať posledné vojnové Vianoce.
Na rozdiel od súčasnosti, v tom čase boli Oravice pokojnou oázou. Povyše osady si tvrdošínsky poštmajster Gažo postavil chatu. Postavil? Štrnásť rokov ju piplal, celá rodina chodila pomáhať, no vari najviac sa pri nej narobil Jašonek, ktorý pochádzal odkiaľsi z Poľska.
Koncom štyridsiateho štvrtého spoza roháčskeho hrebeňa už čoraz väčšmi duneli ruské delá. Nemci besneli – jedného dňa im za obeť padla i útulná Gažovie chatka. Do tla ju vypálili.
Blížili sa Vianoce – na pošte sa z ničoho nič objavil nemecký dôstojník. Poštamajster zdúpnel. Málokto v mestečku vedel, že sympatizuje s partizánmi, že im posiela čerstvé správy o nepriateľovi a všemožne im pomáha. V tej chvíli si bol istý, že Nemci sa o tom dozvedeli a dôstojník ho prišiel zaistiť.
Ten však zamieril rovno k telefónu. Dlho sa snažil kamsi dovolať, no nepodarilo sa mu. Mimovoľne sa zveril poštmajstrovi, že tentoraz ho čakajú smutné sviatky – rodina z Oravského Podzámku, ktorá ho dávnejšie pozvala k štedrovečernému stolu, sa zrazu neozýva…
Poštmajstrovi ho prišlo ľúto. Už naň nehľadel ako na nepriateľa, ale ako na nešťastného človeka. Ponúkol mu teda sviatočné pohostenie vo svojej rodine a povedal manželke, nech na Vigíliu prestrie i pre hosťa.
Nemec prišiel – na minútu presne ako sa predtým dohodli. V dome voňala kapustnica, v izbe žiarila jedlička, na stole boli oplátky, med, orechy a ďalšie jedlá, či dobroty, na ktoré sa tešili najmä všetky tri deti.
A ešte čosi nesmelo chýbať. Na sviatočnom obruse sa vždy našlo miesto pre obľúbený predmet, alebo fotografiu blízkeho, ktorý v rodine chýbal. Jedno, či iba dočasne, alebo navždy. Tento rok pani Gažová položila na stôl fotografiu spálenej chaty.
Nadišiel večer, všetci sa zhromaždili okolo stola. Domáci pán sa prežehnal, za ním ostatní… Izbou sa niesla vrúcna modlitba.
Vtom sa ozval tichý plač a či skôr vzlykot. Dôstojník uprene hľadel do jedného miesta na obrus a po tvári mu stekali slzy. Všetci si mysleli, že je dojatý, že ho prepadol smútok za najbližšími, od ktorých je v sviatočnej chvíli tak veľmi, veľmi ďaleko.
Po chvíli však Nemec prehovoril. „Odpusťte mi, prosím, musím od Vás odísť. Nezaslúžim si vašu pohostinnosť. To ja som velil vojakom, ktorí zapálili chatu na tejto fotografii.“
Skôr ako vojaci vrhli na strechu fakle, dôstojník vypáčil dvere a vošiel dnu. Z obrazu naproti vchodu naň hľadel svätý Anton. Aj on sa tak volal. Napadlo mu, že tu musia žiť dobrí ľudia – prečo im musí ubližovať?! Rozkaz však musel splniť…
Teraz s nimi sedel pri štedrovečernom stole. Počúvali ho a boli dojatí. Vojna ich rozdeľovala a božie sviatky spájali.
O pár dní dôstojník odišiel na front, no predtým sľúbil, že raz sa Gažovcom ozve. Nikdy viac však o ňom už nepočuli.
Text a foto: Ján Greš