Keď vraj pri stvorení sveta Pánboh rozdával prírodné krásy, Slováci si boli po dupľu. A to, čo zostalo, Stvoriteľ napokon pridelil bedárom z rozhrania Oravy a Liptova. Poďte sa s nami presvedčiť, že je to pravda.
V masíve Chočských vrchov, ktoré oba regióny spájajú, za milióny rokov vyrezal potok Kvačianka divokú tiesňavu. Na Oblazoch, teda v jej ústí, kde sa spájajú vody Hutianky, Borovianky a Ráztočianky, aby vytvorili spomínanú Kvačianku, si podielnici z neďalekých Sviniarok (dnes sa obec nazýva Malé Borové) v prvej polovici 19. storočia postavili vodný mlyn. Vzápätí sa, sotva o dvesto metrov povyše, pustili do stavby mlyna aj gazdovia z Veľkého Borového. Ani jedni, no ani druhí si zrejme nevybrali najvhodnejšie miesto, lebo vždy po povodni bolo treba mlyny obnovovať. A to sa stávalo takmer pravidelne.
Dnes si už nik nepamätá mená tunajších mlynárov, ale na jedného našinci budú ešte dlho spomínať. Najmä na jeho osud.
Volal sa Paľo Gejdoš. Ako rakúsko-uhorského vojaka ho v prvej vojne Rusi zajali pri Poltave. Väzeň sa tam zamiloval do švárnej Márie. Čoskoro ho však deportovali, a slečna už prestávala dúfať, že sa jaj milý vráti. Jedného krásneho dňa však zaklopal na jej dvere a požiadal ju o ruku. Osud však milencom opäť neprial – vypukla občianska vojna a cesta do Paľovej domoviny ostala pre nich zarúbaná. Láska však nepozná prekážky – ušli na parnej lokomotíve a dostali sa až do Odesy. Tam však mládenec ochorel na týfus. Azda aj tentoraz zaúradovala láska – a nádejného ženích udržala pri živote. Po oboplávaní kontinentu sa mladí napokon dostali až na Oblazy. Vari niet romantickejšieho miesta na svete pre taký romantický príbeh – čo poviete?
Nový mlynár so svojou ženou začínali úplne z ničoho. Ešte aj prvé dieťa, čo sa im narodilo, nezapísali na úrade, ale len doma – na kúsok papiera. Neskôr v rodine pribudli ďalšie štyri ratolesti. Všetky sa však odsťahovali do mesta a pani Mária po smrti manžela ostala na hornom mlyne sama.
Náhoda chcela, že som v sedemdesiatom siedmom pomáhal pri nakladaní jej vecí, keďže sa sťahovala k dcére do Liptovskej Anny. Ale tam si nikdy nezvykla. Dožila v maringotke na dvore, tú si však zariadila presne tak ako v dreveničke na Oblazoch.
Po jej odchode začali mlyny chátrať. Oba – horný aj dolný, kedysi Brunčiakov. Trvalo dlhé roky, kým sa do ich záchrany pustili bratislavskí členovia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. A ešte dlhšie trvalo, kým sa dolný mlyn dostal do stavu, keď gáter v jeho útrobách dokáže rozpíliť ozajstné kmene.
Bohužiaľ, nádherné miesto sa nedávno opäť ukázalo ako problematické. Ničivá povodeň pochovala niekoľkoročnú drinu, a tak si mladí nadšenci budú opäť musieť vysúkať rukávy.
Čo je však potešiteľné – toto čarovné miesto, ktoré donedávna navštevovali len českí, nemeckí a poľskí turisti, objavili už aj Slováci.
Text, foto a diaporáma: Ján Greš