V čase, keď prebiehalo sčítanie turistov vo Vysokých Tatrách a čísla návštevníkov jednotlivých dolín prekračovali tisícky, v najkrajšej tatranskej doline – v Bielovodskej doline – sa za celý deň pohybovali najviac ak dve stovky turistov. Najmä Poliakov, ale aj Nemcov, Čechov či Maďarov a len pár tuctov Slovákov. Bol krásny augustový pondelok, teplomer tu ukazoval 24 stupňov, o desať stupňov menej ako bolo práve vtedy v Bratislave.
Ak sa o tejto doline v bedekeroch hovorí, že je najrozsiahlejšia – má okolo 10 km, že je najkrajšia – je jedinou dolinou alpského typu vo Vysokých Tatrách, tak treba pridať prívlastok, že je neobjavená. Alebo aspoň málo objavená slovenskými turistami. Pritom je nenáročná, stretnete tu nielen dôchodcov s paličkami, ale aj rodiny s kočiarikmi, cyklistov aj na šliapacích bicykloch. Pričom sa k jej začiatku dostanete priamym a nepreplneným autobusom z Popradu.
Autom je to trošku komplikovanejšie, pretože parkoviská pri hraničnom prechode Lysá Poľana, odkiaľ dolina po modrej turistickej značke začína, sú preplnené autami poľských turistov, ktorí lacnejšie parkujú z našej strany hranice a potom idú pešo buď do Bielovodskej doliny alebo súbežnou trasou po poľskej strane k ich Morskému oku. Tu vo východiskovom (alebo aj koncovom) bode sa môžete aj najesť, doplniť si zásoby či použiť toalety.
Bielovodská dolina ponúka svoje krásy aj celkom nenáročným, ale aj veľmi zdatným vysokohorským turistom. My sme sa zaradili medzi tých prvých a prešli sme si prechádzkovým krokom jej dolnú časť. Už skôr ako sa po hodinke dostanete na širokú bielovodskú poľanu, sa vám pomedzi koruny spočiatku zmiešaného a neskôr ihličnatého lesa budú núkať po ľavej strane pohľady na belianskotatranskú Tisovku. Na poľane sa však pred vami objaví fascinujúci pohľad na celú panorámu tatranských štítov vrátane Gerlachovského štítu, Ganku, Vysokej, Ťažkého štítu a Rysov, ale z takej strany, ako ste ich ešte nevideli.
Je tu aj lesovňa a studnička. Pri nej aj inde po trase nájdete prístrešky, kde si môžete oddýchnuť. Ešte polhodinku cesty vyššie sú atraktívne pereje čistulinkej Bielej vody a potom už začína šotolinová cesta pozvoľne (ale stále príjemne) stúpať. Až niekde medzi deviatym a desiatym kilometrom začína byť stúpanie už príkrejšie, čo bolo pre nás signálom, že sa treba vrátiť…
Pre trénovanejších turistov sa však núkajú iné pokračovania, napríklad okolo ikonického Hviezdoslavovho vodopádu a Velickou dolinou až na Zbojnícku chatu, alebo inou trasou na Rainerovu chatu a podobne. Ale aj ten nenáročný začiatok Bielovodskej doliny určite stojí za to.
Text a Foto: Anna Konečná
