V období dospievania sa s nimi ťažko znesieme. Čím sme starší, tým ich viac milujeme. Rodičia a my.
Puberta a obdobie „násť“ prebúdza v nás hádky a nedorozumenia. Niekedy môže poškodiť vzťah natrvalo. Inokedy platí – čím sme starší, tým ich máme radšej.
…keď sme radšej sami a potom radšej s nimi…
Hádame sa. Všetci máme svoje muchy. Niekedy postačujú s rodičmi aj dve hodiny. Koniec, chceme mať zase svoj pokoj. V puberte, ale aj v dospelosti, keď si zvykneme na svoje vlastné pohodlie, reči typu: „Dobre si sa obliekla? Bude ti zima!“, neznesieme. Sú nám proti srsti. I keď má možno mama pravdu. Tá krátka sukňa je hit, tak si ju dám. Veď som dospelá. Podobných príkladov poznáme všetci veľmi veľa. O tom to je. Osamostatniť sa musíme a chceme.
…prirodzený vývoj človeka…
Dospejeme, dozrieme. Chceme mať to „svoje“. Svoj priestor, život, tajomstvá, víťazstvá, prehry… Užívanie si slobody a ducha vlastného bytia – je na nezaplatenie. Sme radi vo svojom. Máme život, súkromie, ale stále sú to oni. Rodičia. Ľudia vzácni.
…časom zistíme, že s nimi nám je najlepšie…
Ak sme dospeli. Čas s nimi nám je vzácny. Nemyslíme to tak, že by sme sa chceli vrátiť domov k nim a do detskej izby. Nech nám opäť robia raňajky. Ale inak. Áno, hádame sa stále. Tie isté veci dookola. Teraz to však často vyznie humorne. Jedným uchom dnu a druhým von. Pre obe strany platia rovnaké pravidlá. No aj tak. Keď sa s nimi lúčime, uvedomíme si, že tá správna „trojka“ sme predsa len my. Ja, otec, mama.
…netreba to preháňať…
Po dovolenke s nimi si povieme: „Nikdy viac!“. Ubehnú tri dni a išli by sme do toho znova. To je znak, že máme ten správny vzťah. Máme obdobie, keď sme pánmi nad sebou, no stále sú tu aj oni. V pozadí, aj v popredí našich životov. Tak sa na nich toľko nehnevajme pri každej výčitke a vy, rodičia, nepreháňajte to s rodičovským syndrómom, veď už máme skoro tridsať…
Redaktorka: Monika Pekarovičová
Foto: tumblr.com
