Na severovýchode Rumunska, len pár kilometrov od ukrajinských hraníc, leží Sapanta – dedina, ktorú preslávil zvláštny cintorín. Hovoria mu veselý.

Ešte v roku 1935 sa tunajší umelec – rezbár Stan Joan Patras rozhodol, že dá smrti ľudskejšiu tvár a zmierni tak bolesť pozostalých, ktorým odišiel niekto blízky. Na kríž z dubového dreva, ktorý osadili na hrobe, vyrezal a namaľoval portrét nebožtíka a pod ním umiestnil epitaf, v ktorom veršami zhodnotil jeho celoživotnú púť. 

Ležím tu, odpočívam a rozprávam o veselom cintoríne. Bol som slušný, ale využíval som iných. Kradol som, často som chodil po štyroch, lebo som veľa pil a veselil som sa. 

Držte sa, moji milovaní a prichádzajte sem častejšie.

Domácim sa novinka zapáčila, a tak Patras pokračoval v načatom diele celých štyridsať rokov – až do svojej smrti v roku 1977. To však už mal rovnocenného nasledovníka, ktorým sa stal istý Dumitru Pop Tincu.

Pod týmto ťažkým krížom leží moja úbohá svokra. Vy, čo tadiaľ prechádzate, snažte sa ju nezobudiť, aby sa nebodaj nevrátila. Zostaň ty len tam, kde si, moja drahá svokra.

Dnes na sapantskom cintoríne nájdete vyše 1200 krížov. Sú si podobné, no predsa je každý iný – najmä obsahom textu, ktorý stvárňuje charakteristiku toho, kto pod ním odpočíva.

Ležím hneď vedľa dievčaťa, ktoré ma strihávalo. Bývala som často nahnevaná, srdce som mala plné veľkého utrpenia a problémov. Modlila som sa k Bohu a dodržiavala pôst, a aj tak som prekvapená, koľkých hriechov som sa dopustila.

Niektoré kríže už poznačil zub času, obrázky aj písmená sú popraskané, ale to nebráni  tisíckam zvedavcov z celého sveta, aby sa snažili rozlúštiť, čo je na nich napísané. Aj keď cmiter si vyslúžil označenie „veselý“, nie vždy sa pri kríži zasmejete – nejeden epitaf vás prinúti uroniť slzu.

Za života som bol doktorom, mnohých som vyliečil, a keď si ma vzala smrť, nechal som tu svoje dievčatko. Budem naň dohliadať a pokiaľ mu budem môcť pomáhať, pomôžem aj z tohto miesta. 

Pri vstupe do atrakcie v Sapante vyberajú miestni vstupné, ale platiť môžete iba tunajšou menou. Kartou sa nedá, no a hodnota eura vraj budí ešte väčší úsmev ako veselý cintorín.

Mal som dve ženy – obidve sa mi páčili. Splodili sme štyri deti.

Teba, moja druhá, som urobil vdovou. Tak sa snaž smútiť, kým neprídeš ku mne.

Text a foto: Ján Greš 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu