Šikana a kyberšikana na školách a následná detská depresia je stále prítomnou hrozbou, ktorú nesmieme prehliadať…

0
290

Pomýlené deti, ktoré sa utiekajú k šikane či kyberšikane vo svojom školskom kolektíve, sú veľmi vynaliezavé a akoby boli vždy o krok vpredu pred nami ostatnými. Preto netreba nič podceniť a zanedbať. Mali by sme byť neustále v strehu – v škole, doma, v triede, v širšej rodine, všade. Rozvinutá šikana totiž dokáže obeti zničiť doslova celý život. Tomu musíme spoločne zabrániť.
Šikana – opakované fyzické, psychické, sexuálne alebo verbálne útoky, ale aj útoky v on-line priestore – zameraná na jednotlivcov alebo aj izolácia malej skupiny žiakov od kolektívu. Podľa výskumov je celková miera šikany v Európe približne 25 % percent. Realita môže byť ešte vyššia. Dostupné údaje naznačujú, že najčastejším druhom šikany v Európe a aj na Slovensku je psychická šikana, kým v ostatných svetových regiónov prevažuje fyzické násilie a sexuálne šikanovanie. Hoci spomínané typy násilia v poslednom čase mierne klesajú, kyberšikana – násilné správanie sa prostredníctvom moderných komunikačných technológií – sa medzi deťmi šíri ako rakovina a postihnutí jednotlivci sa bez pomoci nedokážu brániť. Môže ísť o zasielanie urážlivých a výhražných správ, zneužívanie identity, vytváranie falošných blogov, stránok na sociálnych sieťach alebo zdieľanie fotografií či videí s cieľom ublížiť svojej obeti. Prieskum Slovenského národného strediska pre ľudské práva (www.snslp.sk) ukázal, že skúsenosť so šikanovaním v on-line priestore má viac ako tretina žiakov a miera jeho výskytu sa zvyšuje.

Dôsledky šikanovania
Výskumy UNESCO ukazujú, že čím častejšie je dieťa v škole šikanované, tým má v porovnaní s ostatnými spolužiakmi horšie študijné výsledky, menší alebo žiadny záujem o ďalšie vzdelávanie sa, chuť niečo v živote dokázať, pripraviť sa na budúce povolanie. Dôsledky šikanovania sa však netýkajú len školy, prenášajú sa aj do bežného života obete. Atmosféra úzkosti, strachu a neistoty sa podpisuje pod celkový vývoj dieťaťa. Klesá sebavedomie šikanovaných detí, sú náchylnejšie k tomu, aby sa cítili osamelé, trpeli poruchou spánku alebo uvažovali o samovražde. Často trpia psychosomatickými symptómami, depresiami alebo výkyvmi nálady, rastie u nich aj riziko užívania drog. Pri úspešnom riešení šikany je podstatné zapájanie všetkých zúčastnených – od riaditeľov a personálu škôl, rodičov, žiakov až po miestne samosprávy i nás všetkých.

Škola bez nenávisti
Samozrejme, v boji so šikanou je najúčinnejšia prevencia. Na možnosť prítomnosti šikany je potrebné už vopred myslieť na každej škole bez výnimky. Dôležité je vypracovanie programov na predchádzanie šikane na školách a monitorovanie ich výsledkov. Nesmie chýbať pravidelné vzdelávanie učiteľov a žiakov a hlavne – podpora všetkých zainteresovaných. IUVENTA venuje dlhodobo pozornosť ľudsko-právnym témam a problematike šikanovania. S podporou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR realizuje od roku 2018 aj program s názvom Škola bez nenávisti. Program je zameraný proti šikanovaniu na školách a je určený pre základné a stredné školy, ktoré chcú pracovať v oblasti prevencie šikanovania a rozvíjať na svojej škole dobré študijné prostredie pre žiakov a študentov. Ponúka široké spektrum nástrojov, vzdelávacích modulov pre žiakov i učiteľov. Do projektu Škola bez nenávisti sa môže zapojiť hociktorá škola na Slovensku. Informácie o programe a spôsobe zapojenia sú na stránkach IUVENTY.

Rodinné zázemie je dôležité
Prvé príznaky, že dieťa je v škole šikanované, by si okrem učiteľov mohli všimnúť rodičia. Pravda, museli by sa svojmu potomkovi venovať, zaujímať sa, čím žije, ako sa mu darí, o čom sníva. V takom prípade by veľmi rýchlo odhalili zmeny v jeho správaní, pochopili by, že sa niečo deje a v spolupráci so školou by mohli v zárodku zabrzdiť nebezpečnú šikanu. O dôsledkoch, keď dieťa nenachádza medzi najbližšími pomoc si môžu rodičia prečítať v románe Kataríny Gulai s názvom Najhoršia, ktorý nedávno vyšiel vo vydavateľstve Ikar. Rozpráva príbeh stredoškoláčky Adriany, voči ktorej sa vzoprel celý svet. Pochopenie a pozornosť nenachádza u apatických rodičov, v škole zažíva kvôli svojej inakosti šikanovanie, potichu trpí depresiami, ktoré prerastajú do sebapoškodzovania. Myslí si o sebe, že je najhoršia. Z veľkej časti ide o autobiografický príbeh, dnes učiteľky na gymnáziu, na ktorom prichádza do kontaktu s rôznymi typmi učiteľov, rodičov a žiakov. „Čiastočne práve to (druhú podstatnú úlohu zohrali moje vlastné zážitky) ma donútilo napísať o nenápadnom, ale veľmi toxickom spôsobe výchovy, ktorým je zanedbávajúca výchova,“ hovorí autorka románu. Príbeh je mementom pre rodičov, ktorí často kvôli zaneprázdnenosti citovo zanedbávajú svoje deti i pre učiteľov, ktorí hoci zaznamenajú zlé a nevhodné správanie sa voči konkrétnemu žiakovi v triede, neurobia dosť pre to, aby ho zastavili. Po prečítaní Adrianinho príbehu si čitatelia uvedomia, že najhorší sme my všetci, ktorí sme slepí voči problémom tých najzraniteľnejších – detí.

Redakcia
Foto: Ikar / pixabay.com

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu