Na severe Slanských vrchov, asi tri kilometre na severo-severovýchod od obce Červenica, bola v kopci s prapodivným názvom Libanka vyhĺbená baňa na ťažbu drahokamu – drahého opálu. Trvalo takmer sto rokov, aby po tom, čo ju opustili poslední baníci, opäť ožila. Tentoraz ako banské múzeum v prírode.
História ťažby v skratke
Podľa archívneho výskumu tu prvé drahokamy človek vydoloval zo zeme najneskôr v čase, keď si stredovek podával ruku s raným novovekom. Ako sa píše v článku časopisu Krásy Slovenska, najstaršom kontinuálne vychádzajúcom u nás, „za prvého legálneho ťažiara opálov možno považovať cisára Rudolfa II. Protoprevádzka, ktorú inicioval na prelome 16. a 17. storočia, ale existovala len určitú krátku dobu. Prišli protihabsburské stavovské povstania a duchovná túžba prežiť zatlačila svetskú materiálnu túžbu po drahokamoch do úzadia. Našli sa však aj takí, ktorým to bolo jedno. Príležitostne sa pátralo po opáli v okolí Červenice ešte aj za čias Márie Terézie.“
Permanentný charakter tu začalo baníctvo nadobúdať až na sklonku raného novoveku. Významnú úlohu pri jeho rozvoji zohral súkromný kapitál. Po viacerých podnikateľských subjektoch, z ktorých za najúspešnejšie možno považovať „tandem“ G. Fejérváry – M. L. Biedermann, rodinu Goldschmidtovcov a rodinu Eggerovcov, sa v neskorú jeseň v roku 1896 chopil ťažby drahokamov uhorský štát. Bola to však z jeho strany už len labutia pieseň, ktorú definitívne umlčala prvá svetová vojna. Štyri roky po jej skončení politicko-hospodársky riadiaci aparát Československa opálové bane pri Červenici nadobro zavrel.
Štôlňa Jozef ako múzeum
Podzemie Libanky ukrýva niekoľkokilometrový spletitý komplex koridorov a komôr. Je dôkazom nezlomnej túžby človeka vlastniť drahokam a zároveň prekonať akúkoľvek prekážku na ceste za ním. Významné postavenie medzi banskými dielami, ktoré tu boli realizované, má štôlňa Jozef. Začiatok jej razenia sa datuje do prelomu 30. a 40. rokov 19. storočia. Ako centrálne situované otvárkovo-dopravné dielo voči opálovému ložisku a ostatným banským dielam nad ním a pod ním sa, prirodzene, stalo akousi aortou celej bane. Jeho dôležitosť podčiarkuje fakt, že banícky život v ňom pulzoval prakticky do ukončenia ťažby.
Myšlienka banského múzea v prírode, kde by štôlňa Jozef zohrávala kľúčový prvok, má korene v 60. rokoch minulého storočia. Jej autorom bol vtedajší riaditeľ Technického múzea v Košiciach Štefan Butkovič. V rámci tejto iniciatívy sa ale zrealizovala len rekonštrukcia portálu a nadväzujúcich úvodných častí. Upravený portál bol v roku 1973 vyhlásený za pamiatkový objekt.
Butkovičove plány sa pokúsil v 80. rokoch posunúť vpred tretí sektor. Prechod na trhovú ekonomiku po demokratizačných procesoch v roku 1989 a rozpad federatívneho zväzku Čechov a Slovákov v roku 1992 tieto plány, bohužiaľ, zhatili. Nové spoločenské pomery prilákali do lokality súkromné subjekty, ktoré sa primárne pohrávali s myšlienkou obnovenia ťažby opálu. Oku týchto podnikateľov ale neunikol ani fakt, že opustené banské diela majú potenciál na rozvoj geoturistiky. Pozornosť na seba strhla prednostne z už uvedených, ako aj iných dôvodov štôlňa Jozef.
V roku 2014 bola ako celok vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku a o rok neskôr privítala prvých turistov. Postupne pribudli hnuteľné a nehnuteľné exponáty demonštrujúce hlavné a sprievodné operácie súvisiace s ťažbou opálu. V roku 2021 bol základný okruh predĺžený a vybavený permanentným osvetlením.
Praktické rady
Ako sa dostať do štôlne Jozef autom, či autobusom? Možno sa tam dostať aj na bicykli? Zvládnu okruh v štôlni aj deti, či len zdatnejší.
Praktické rady a tipy nájdete v článku časopisu Krásy Slovenska, ktorý je najstarším kontinuálne u nás vychádzajúcim časopisom. Má vyše 100 rokov!
Predplatné – tlačené, či elektronické, si môžete objednať TU.
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska.
Text a foto: Peter Semrád, Slovenské opálové bane, s. r. o. (fotoarchív), Slovenské technické múzeum v Košiciach (fotoarchív)
