Deti v škôlkárskom veku sú vraj najúprimnejšie. Magdaléna Kapráliková, učiteľka z Dolného Kubína tvrdí, že v práci sa doslova baví – jej zverenci ju každý deň prekvapia nejakou novou „hláškou.“ A tak si ich, od istého času, začala zapisovať.
„Kukučka sokola nevyliahne,“ začína pani Kapráliková, ktorá v materskej škole pracuje už mnoho rokov. „A tak sú deti pravým obrazom svojich rodičov.“
Hrajú sa napríklad na domácnosť a „otec“ akože odchádza do roboty. „Mama“ za ním vybehne, ba dokonca si ešte aj dupne nohou a povie: „A pusu na rozlúčku kde si nechal?!“
Štyri až šesť rokov, to je vek, keď sú detičky nesmierne vnímavé. Aby si osvojili niektoré návyky, snažia sa napodobňovať. Doslova všetko – dobré i zlé. Práve v tomto období ich vývinu výrazne poznať, ktorému dieťaťu sa rodičia venujú a na ktoré si nenašli čas.
„Neverili by ste, čo všetko dokážu stvárniť vo svojich hrách,“ pokračuje pani učiteľka. „Nedávno, napríklad, podávali daňové priznania.“ Horšie je, keď sa hrajú na učiteľku. To sa pani Magda okamžite dozvie, kde robí chyby.
Obrovskú nápaditosť prejavujú pri tvorbe vlastných slov – vtedy, keď na niečo nevedia nájsť primeraný výraz. Teliatko deťom z mesta nič nehovorí, a tak má, podľa nich, kravička malé kraviatko. Ťažko zapamätateľný trojuholník si zas pomenovali trojník. Pozastavili sa aj nad tým, prečo sa upratovačka volá upratovačkou, keď stále iba zametá. Inokedy si názov odvodia od niečoho príbuzného. Dievčatá sa rozprávali o malých súrodencoch, ktorých majú doma. Jedno sa pochválilo, že jej braček už pije z fľašky. „Aj moja sestrička, pije z fľašky. Z mamičkinej,“ povedala druhá škôlkarka a ukázala pritom na prsia.
Keď sa malí Kubínčania učili ako sa delia zvieratká, päťročná škôlkarka zahlásila: „… na lesné, domáce a plyšové.“ Ktorýsi chlapec zase nemohol nájsť svoje topánky. Keď už ostatní naňho pridlho čakali, jedna zo spolužiačok mu poradila: „Skús ich pohľadať na wéwéwé stránke!“
Fantázia im najviac pracuje pri jedle. Ktorési chlapča za živý svet nechcelo ochutnať kaleráb – dôvodilo, že bude mať z neho halucinácie. Keď sa ho učiteľka opýtala, čo pod tým myslí, malý opísal svoj stav: „To je tak, že sa mi bude krútiť hlava ako ten kaleráb, no nielen samotný, ale aj s koreňom.“
Pri rozcvičke nedávno jedno dievčatko zavelilo: „A teraz sa uvoľnite ako handra. Ak neviete, čo je handra, tak to je uterák.“
Jedného dňa prišla do škôlky inšpektorka. Posadila sa vedľa malého Maťka, ktorý išiel na nej doslova oči nechať. Inšpektorka si to všimla a napomenula ho nech nekuká na ňu, ale na pani učiteľku. Mali ste počuť jeho reakciu: „A vy neviete, že kuká iba kukučka?! My sa pozeráme. Nekukáme.“ Nuž, inšpektorka prinajmenšom musela uznať, že deti sa v škôlke naozaj niečo naučili.
Pani Kapráliková zbiera „hlášky“ svojich škôlkárov už niekoľko rokov a takmer denne jej do zošita pribúdajú ďalšie a ďalšie. Možno z jej zbierky raz vznikne kniha…?
„O tom zatiaľ neuvažujem,“ smeje sa. „No keď si ich po rokoch budem čítať, určite sa aspoň zasmejem.“
Text a foto: Ján Greš
