Po človeku ostávajú spomienky, takto ešte istý čas žije v kruhu svojich najbližších, a ak má deti, tie sú pokračovaním jeho života, mystickým pradenom, čo sa môže vinúť do hmlou zahalených diaľok tušenej budúcnosti. Nik skutočne neumiera, pretože tvorí ohnivko reťaze v tajuplnom a nepochopiteľnom kontinuu. Ak však odchádza umelec, a najmä básnik, ten zanecháva nezmazateľnú stopu v mysliach mnohých. To, čo je dobré, pretrvá. A nielen dobré v zmysle kvality diela, ale predovšetkým pre svoj mravný, človečenský odkaz. Vďaka svojmu morálnemu posolstvu, sile citovej nehy, ktorá veľmi pomáha a dáva nádej útechy a úľavy každému vnímavému čitateľovi.
Verše Blanky Poliakovej, úprimné, prosté, vždy detsky čisté a zakaždým starecky múdre, neskalené akýmkoľvek negatívnym pôsobením profánneho sveta a dokonale poznajúce zákutia srdca svojho i druhých, majú a navždy budú mať silu a moc pohladiť a pozdvihnúť ducha. Do jej básní je vtelená krehká krása kvetu, stálosť a pevnosť stromu, až sa zdá, že celú svoju milovanú záhradu akýmsi magickým spôsobom dokázala preniesť do slov. Ale nájdeme tam i clivé šumenie mora, jej ďalšej veľkej lásky; je to pesnička, ktorá lieči slzami. Azda nik z poetov, čo poznám, nepísal natoľko srdcom ako Blanka Poliaková. Bolo mi umožnené navštíviť ju v jej milovanej záhrade na Králikoch, stráviť s ňou čas pri mori v jej obľúbenom Bulharsku, dokonca sa mi dostalo tej cti, že ma ako spoluautora prizvala k účasti na dvoch básnických zbierkach. Nespájalo nás však len očarenie poéziou, ale aj priateľstvo.
Blanka nám bude veľmi chýbať… ale fyzická strata nie je taká bolestná, ak vieme, že človek žije večne. A ak tomu niekto neverí, nech sa začíta. Nie veľmi záleží na tom, či život večný vnímame doslovne alebo metaforicky. On je. Otvorte jej knihy a vložte prsty do rán…
„Tak plynie čas
Niekedy povedľa teba
Inokedy ťa strhne
Jeho prúd
Najväčšou otázkou je
Dokedy ešte máš
Pár chvíľ navyše
Bude ich toľko
Aby si stihol
Prejsť cestou
Povedľa plota
Veľkej čakárne
Tak kedy je ten čas
Sa obzrieť
A v očiach druhého
Uvidieť bolesť
Že odídeš“
Blanka Poliaková sa narodila 19. 6. 1936 v Banskej Bystrici. Od roku 1969 žila v Bratislave až do svojej smrti 29. novembra 2023. Spočiatku vystriedala viacero zamestnaní, neskôr bola redaktorkou vydavateľstva Mladé letá či detského časopisu Slniečko, napokon dlhé roky písala nádherné reportáže a rozhovory s umelcami v časopise Slovenka, kde pracovala až do dôchodku. Literatúre sa naprieč plynúcimi desaťročiami venovala nepretržite, zanechala nám 16 básnických zbierok, tri knižky veršov pre deti a dve prozaické diela. Amatérsky, no s nemalým estetickým účinkom, upriamila tvorivé úsilie aj na výtvarníctvo, najmä maľbe na sklo a fotografovaniu svojich milovaných kvetov. Netreba však opomenúť, že svoj život zasvätila predovšetkým svojim najbližším. Literátka, iste, na prvom mieste však hlavne milujúca a obetavá mama, stará a prastará mama.
Príklad Blanky Poliakovej nám ukazuje, že byť dobrým a hodnotným človekom a byť dobrým spisovateľom, to sú kvality, čo by mali ísť ruka v ruke.
Goran Lenčo
Foto: archív B. P.
