Astronómovia tvrdia, že o necelý mesiac tu máme jar, meteorológovia o svojej jari hovoria už dávnejšie, no my všetci sa obliekame ako v marci, po okolí nám už dávno kvitnú snežienky a v sadoch pučia ovocné stromy… Len podľa výtlkov na cestách by sa mohlo zdať, že sme prežili krutú zimu.
Nekričím hop, lebo počasie nás ešte môže kedykoľvek prekvapiť, najmä nepríjemne. Predpokladajme však, že zima storočia, akú naši prastarí rodičia museli pretrpieť pred 95 rokmi, teda v roku 1929, nás už nečaká. Vtedajší mínusový teplotný rekord z Vígľaša – Pstruše (– 41 stupňov Celzia) dosiaľ nebol prekonaný a aj keď snehu nám Perinbaba niekedy možno poslala aj viac, v spomínanom roku dokonca aj v „teplom“ Hurbanove ho napadlo pol metra. No a ortuť v teplomeri aj tam klesla na mínus tridsaťpäť. Pre obyvateľstvo však neboli ani tak problémom teplotné rekordy, ako dĺžka obdobia, kedy mrazy nie a nie poľaviť.
Ktorýkoľvek starší človek si zaspomína, že „dnes už to nie sú zimy ako bývali.“ Nechcem potvrdzovať ani vyvracať teórie o globálnom otepľovaní, no sám viem, že nafotografovať autentické zimné obrázky je čoraz ťažšie. Buď je vyslovene teplo, alebo napadlo málo snehu, a keď je, chýba na konároch stromov, alebo aj keď stromy sú rozprávkovo zasnežené, slnko sa akurát na ten čas skrylo… A keď sa konečne objaví, už je „po funuse“.
Nuž, aby som mohol vytvoriť nasledujúci audiovizuálny program o podobách zimy v našej prírode, musel som siahnuť hlboko do svojho archívu – niektoré zábery sú aj staršie ako dvadsať rokov.
Ján Greš
