Láska, vzťahy, rodinné tajomstvá, žiarlivosť medzi sestrami… Aj o tom je novinka jednej z najobľúbenejších slovenských autoriek Kataríny Gillerovej, už 19.kniha Iba trochu lásky. Opäť v nej nájdete pútavý príbeh s prekvapujúcimi zvratmi.
Do Prahy sa presťahuje slovenská rodina s malou Eugéniou. Keď má osem, narodí sa jej sestra Emka a Eugénia sa cíti byť odstrčená. Dovtedy bola v rodine stredobodom pozornosti a zrazu na ňu nemá mama čas. Začne sa búriť, zo žiarlivosti robí sestre prieky, má v sebe pocit krivdy.
Život oboch dievčat však zmení tragická
nehoda. Až keď zostanú bez rodičov, Eugénia si uvedomí, čo všetko stratila.
Sestry si nie sú veľmi blízke, no musia spolu čeliť nepriazni osudu a
nenávisti, ktorú v nich pestuje teta Vilma.
Na lepšie časy sa začne blýskať až po rokoch, keď sestry dospejú. Eugéniino
šťastie po boku Petra však netrvá dlho. Prečo ju manžel tak náhle a bez
vysvetlenia opustil? O pár mesiacov ju po hádke opúšťa aj Ema.
Osamelá Eugénia sa rozhodne pátrať po
informáciách, ktoré by jej pomohli získať späť stratený život. V spleti
vzťahov, starostlivo zakrytých problémov a zlyhaní postupne odkrýva pravdu o
svojej sestre, o tete Vilme aj o nešťastnej nehode spred rokov.
No neprehliada pritom možnosť, ako byť znovu šťastná?
Veď stačí iba trochu lásky, aby bol život znesiteľnejší…
Zaujímavou postavou novinky Iba trochu lásky je napríklad teta Vilma, otcova sestra. Ona jediná nemá vlastnú rodinu, žije sama. Nikdy ani neplánovala rodinu a zrazu sa má starať o deti. Dievčatá sú jej cudzie, nevie si k nim nájsť cestu. Tak potom vyzerá aj jej výchova. Chladná, prísna, bez lásky.
„Na moje prekvapenie som v posledných asi dvoch rokoch počula asi tri osobné príbehy, kde deti vyrastali bez lásky, lebo matka mala k svojim deťom negatívny vzťah. Ja som taký vzťah prisúdila tete,“ vysvetľuje autorka.
„Táto kniha pohladí dušu, ale aj prekvapí, a keď už máte pocit, že vám je všetko jasné, znova a znova vás presviedča o tom, že sa oplatí chodiť nielen s otvorenými očami, no predovšetkým s otvoreným srdcom,“ pochvaľuje si novinku Iba trochu lásky moderátorka Hana Overweter Rapantová.
Začítajte sa do novinky Iba trochu lásky:
Nikto nič netuší
„Zapneš mi, prosím, zips?“ Simona sa pootočila k svojmu mužovi chrbtom,
so šatami rozopnutými až po pekne tvarovaný zadok. V očiach sa jej zračilo
očakávanie. Jednou rukou si držala vlasy vyhrnuté dohora, druhou sa načiahla k
nemu.
Karol si napravil uzol na viazanke a
odvrátil pohľad od zrkadla k svojmu mobilu. „Uhm,“ zamumlal. Pomaly zapol zips,
nevšímajúc si manželkino sklamanie.
„Akej farby mám šaty?“ vyhŕkla
náhle.
Dobre na to ideš, pomyslela som si.
Karol sa zmätene zamračil, zrak však
neodtrhol od displeja. „Ako to myslíš?“ spýtal sa.
„Akej farby sú moje šaty?“
zopakovala.
Jej urazený tón ho prinútil zdvihnúť zrak od mobilu. Začudovanie sa na ňu
zahľadel. „Zelenkavé?“ zatváril sa neisto. „So vzorom… so vzorom…
nejakým…“ Bezradne rozhodil rukami.
Prizri sa bližšie, radila som mu v
duchu. Sú to lístky stromu.
„Sú to listy,“ zdôraznila Simona.
„Obálky?“ Oči sa mu rozšírili
údivom. Nepozeral na šaty, pozeral na ňu, akoby mu hlavou práve prebehla
pochybnosť o manželkinom psychickom zdraví.
„Žartuješ?“ rozhodila rukami.
„Vnímaš ma vôbec?“
Dnes sa zdala podráždená, čo bolo u
Simony nezvyčajné. Vedela som však, že sa jej na ten večierok veľmi nechce.
Budú tam Karolovi kolegovia a šéfovia aj s manželkami a ona kvôli tomu musela
zrušiť plánované stretnutie so svojimi priateľkami.
„Vyzeráš úžasne, Simi.“ Konečne
vyslovil vetu, na ktorú čakala odvtedy, čo sa napasovala do tých slávnostných
šiat.
Zmierlivo sa naňho usmiala a potom
si nohy pomaly vsunula do čiernych lodičiek na vysokom opätku. Vyzerala
perfektne ako vždy. Ani pri sporáku či žehliacej doske alebo pri práci s mopom
si nedávala tepláky a staré tričká. Bola upravená za každých okolností,
namiesto papúč koketné dreváčiky s opätkom, aby vynikli pekné nohy, krásne
nalíčená ešte skôr, než vstane manžel, pripravená byť mu s úsmevom k
dispozícii.
Pani Dokonalá.
Karol sa konečne mohol opäť venovať
mobilu. Simona sa postavila pred veľké zrkadlo v predsieni, vykrúcajúc sa na
všetky strany, aby si skontrolovala každý záhyb na zelených šatách a každý vlas
na zložitom účese.
Aj tak ho nezaujímaš, pomyslela som
si. Poznám ten neprítomný výraz v tvári muža, keď ťa prestáva vnímať ako ženu.
Uvedomíš si to však až potom, dodatočne, budeš prehodnocovať týždne a mesiace
dozadu a pýtať sa sama seba, prečo si si to nevšimla už skôr.
Pozorovala som ich cez poodchýlené
dvere detskej izby. Sedela som v pokľaku pri dvojročnej Simonke a trpezlivo som
čakala, kedy sa ozve víťazná nočníková melódia jej takmer dvadsaťminútového
úsilia. Sedemročný Kajo sa hral uprostred izby s vláčikom, malá ho užasnuto
pozorovala a tlieskala ručičkami.
Už som mohla mať takúto dcérku,
pomyslela som si trpko. Takto som iba občasná opatrovateľka cudzích detí. V
cudzích rodinách.
Som sama, po tridsiatke, pripravená
založiť si vlastnú rodinu. Viem, čo je šťastie, viem si vážiť ten pocit
obyčajného dňa s ranným slnkom a poobedňajšou kávou… A s tými, ktorých ľúbim.
Pýtam sa vesmíru, prečo mi tieto dni vzal, prečo mi ukazuje cestu nikam…
Snažím sa hľadať spôsob, ako ďalej žiť, čo urobiť so svojím životom. Preto sa
tvárim ako skúsená opatrovateľka detí, nikto však netuší, že to iba
predstieram.
Mám v tejto rodine iné poslanie. Iný
dôvod, než sa venovať deťom.
Zamyslene som postavila vežu z
kociek, no sotva som sa otočila, začala malá
s krikom rozhadzovať ručičkami a ústa skrivila do plaču, pretože Kajo
narazil vláčikom do veže a urobil z nej hŕbu kociek.
„No, toto sme tu naozaj
nepotrebovali,“ ozval sa milý chlapček so znechuteným výrazom v tvári. „Také
malé decko prináša do domu iba samé starosti,“ zvraštil čelo.
„Aj ty si bol takýto malý,“
pripomenula som mu za hlasného plaču malej.
„Ja som tak nevrešťal,“ nesúhlasil
so mnou, pevne presvedčený o svojej výnimočnosti. „Už som sa pýtal susedy z
prvého poschodia, či si ju nevezmú. Oni nemajú žiadne deti, podelíme sa.
Potešili sa.“
„Aj tvoji rodičia sa potešia, keď im
to povieš,“ ubezpečila som ho. Žiarlivosť na malú sestru ho neopúšťala od jej
narodenia. Dlho bol jedináčikom, nedokázal prijať príchod nového člena rodiny,
ktorý celú maminu pozornosť sústredil iba na seba. Jeho otec bol stále pracovne
zaneprázdnený a voľný čas sa snažil rozdeliť medzi neho a ešte aj svoje dve
staršie deti z prvého manželstva.
„Neplač, Simonka. Pozri, aj macko a zajačik tu sedia a pozerajú na
teba,“ hrala som jej divadielko s plyšákmi. Plač rýchlo vystriedal úsmev.
Ešte chvíľu vydrž, želala som si v
duchu. Naťahovala som uši, aby som zachytila čo najviac z rozhovoru dospelých.
„Stretnutie s kamoškami som
preložila na zajtra,“ oznámila Simona manželovi.
„Fajn, tak v robote zostanem
dlhšie,“ prikývol. „Nechám vám priestor na ohováranie.“
„To je od teba milé,“ poznamenala
trochu sarkasticky. „Prídu sem len na hodinku, nemusíš v kancelárii nocovať.
Alebo… mohol by si prísť a zatiaľ vziať deti von,“ navrhla mu. „Potom by sem
Eugénia nemusela chodiť aj zajtra…“
Rýchlo mávol rukou, akoby odháňal
dotieravú muchu. Manželkin návrh sa mu očividne nepáčil. „Ja poznám tú
hodinku,“ pokyvoval hlavou. „Napokon z nej budú tri…“
Nebol veľmi nadšený jej kamarátkami,
pri stretnutí s nimi však vždy použil dostatočný šarm na to, aby Simone nadšene
závideli jej neodolateľného manžela.
Dnes bol jeho šarm na dovolenke.
Simonina zmierlivosť tam tiež práve mierila, a hoci bola poslušná a poddajná za
každých okolností, ťažko skrývala v sebe stúpajúcu mrzutosť.
„Eugénia?“ Pani Dokonalá sa zjavila
vo dverách. Nežným pohľadom najprv narýchlo skontrolovala deti, potom sa so
spýtavým výrazom v očiach obrátila na mňa. „Bolo by možné… mohla by si prísť
aj zajtra?“ V hlase jej zavibroval prosebný tón. Stretnutie s kamoškami bez
opatrovateľky pri dvoch malých deťoch nemá význam.
Zdvihla som hlavu, sklonenú k malej
Simonke. Nesúhlasila som okamžite, chvíľku som sa tvárila zamyslene. Nacvičte
si to. Stačí pár sekúnd, odpočítate jeden, dva… a druhá strana bude mať
dojem, že si v hlave presúvate bohatý program iba kvôli nej, že jej robíte
veľkú láskavosť.
„Áno,“ prikývla som.
Na Simoninej tvári sa objavil
široký, vďačný úsmev. „Ďakujem, Eugénia,“ povedala s úľavou, „Naozaj neviem, ,
čo by som si bez teba počala.“
Nepovedala som jej a ona netušila, že
môžem prísť kedykoľvek po práci, aj každý deň, lebo moje popoludnia a večery sú
naplnené samotou.
„Maminka, ty máš nové šaty?“ ozval
sa malý Kajo. S vážnou tvárou si ju pozorne premeriaval. Malá k nej nedočkavo
naťahovala bacuľaté rúčky, nebol však vhodný čas brať dieťa na ruky.
„Páčia sa ti?“ rozžiarili sa Simone
oči. Chytila si rukou sukňu a koketne sa pred nami zatočila.
„Nie je to bohviečo,“ netváril sa
Kajo nadšene. „Už som videl aj krajšie.“
„No toto!“ zvolala Simona sklamane a
vzápätí sa rozosmiala. „Ty si mi ale džentlmen!“
„Si trochu čudná,“ pochybovačne si
ju premeriaval. „Vyzeráš inak… ako teta upratovačka v našej škole…“
„Upratovačka?!“
„Hej. Aj ona nosí vlasy tak hore…
Lebo sa potí.“
„Potí?“ nechápala Simona. „Ako
potí?“ Rukou si siahla dozadu na vlasy, vypnuté do slávnostného účesu.
„Hovorila našej učiteľke, že sa
potí, keď upratuje našu triedu.“
„Zapotí, asi,“ opravila som ho, „kým
poupratuje. Zrejme tam narobíte veľa smetí, tak preto, nie?“
„Áno,“ prikývol rýchlo. „Obhadzujeme
sa maslovými rožkami.“
„Rožkami?!“ zatvárila sa Simona
pobúrene. „Ja ti robím rožky so šunkou na to, aby si sa s nimi obhadzoval?“
„Veď šunku predtým zjem,“ ubezpečil
ju. „Ale…“
Dvere sa otvorili dokorán a zjavil
sa v nich Karol, hlava rodiny. „Môžeme už ísť? Taxík práve prišiel.“
Simona bezmocne rozhodila rukami.
„Samozrejme, ja som hotová…“ Vyzerala zmätene z práve vypočutých školských
informácií. Pridŕžala nerozhodne okraj dverí. „Eugénia, prosím, vysvetli
Kajovi, čo sa robí s maslovými rožkami…“ Pozrela na manžela. „Do polnoci sa
vrátime,“ vyslovila s presvedčením.
Karol sa zatváril neutrálne, zrejme
ani sám nevedel, dokedy sa zdržia. Na druhý deň však obaja musia ísť do práce,
určite večierok v pracovný deň nepotrvá dlho.
Milan Buno, knižný publicista
