Na jednej strane slávny Nižňanského román, na druhej Jakubiskov film… Aká teda v skutočnosti bola Alžbeta Bátoriová, u nás známa aj ako Čachtická pani?
V dokumentoch, spred vyše štyristo rokov, ktoré sú zachované dodnes, je známych 301 svedeckých výpovedí, z nich sedemdesiat percent boli osoby šľachtického pôvodu, ktoré vypovedali pod prísahou. Nedá sa teda predpokladať, že šľachtica mohol niekto k výpovedi nútiť.
Preukázateľne 650 mladých žien prišlo vďaka Alžbete Bátoriovej o život len na dvoch hradoch, kde sa zdržiavala najviac. Bol to hrad Keresztúr a hrad Lockenhaus – oba ležia na území dnešného Rakúska. Treba si však uvedomiť, že Bátorička vlastnila najmenej 20 hradov a panstiev na území dnešných štyroch štátov a neustále medzi nimi pendlovala. Okrem toho, svoje zvrátené praktiky realizovala v rozsiahlom časovom období – dokumenty svedčia o tom, že išlo o roky 1585 až 1610, teda celých 25 rokov. Alžbeta Bátoriová drastickými spôsobmi pripravila o život stovky, ba tisíce dievčat. Ich presný počet sa už dnes nedá určiť. Vieme však, že 152 z nich malo dokonca šľachtický či meštiansky pôvod.
Jej obete sa našli vždy nahé. Zvyčajne ich v noci nechala len tak pohodiť niekde pri ceste – treba si uvedomiť, že život poddaného v tej dobe nemal pre šľachtica nijakú cenu. Okrem toho, v tom čase zúrili stavovské povstania, neustále hrozila turecká expanzia a vrcholil náboženský konflikt medzi protestantizmom a katolíkmi.
V Nižňanského románe sa spomína „železná panna.“ Nikde v dokumentoch sa nenašla ani zmienka o nej – bol to zrejme len výplod spisovateľovej fantázie. Taký je aj názor historikov. Skutočné mučenie však nebolo o nič humánnejšie, práve naopak. Súčasní psychiatri tvrdia, že Alžbeta Bátoriová už odmalička trpela impulzívnym sadizmom, neskôr k tomu pribudli sexuálne excesy, rituálne satanistické praktiky, ba i kanibalizmus. Vo výpovediach svedkov sa spomína, že svalovinu z tiel nútila prežúvať samotné obete, alebo ich dávala ochutnávať posluhovačom a neraz to praktizovala aj sama. Na zverstvách sa nepodieľala len Bátorička – dokumenty odhaľujú okolo tristo pomocníkov. Išlo teda o dobre fungujúci organizovaný obchod so ženami, do ktorého boli zainteresovaní aj viacerí aristokrati – kasteláni, polkorábi, provizori, či oficiáli. Na vrchole tejto pyramídy stál Ján Ujváry, ktorého poznáme ako Ficka. Nebol to žiadny hrbáč, ani chudák, naopak bol to inteligentný, fyzicky zdatný človek – ak o ňom môžeme vôbec hovoriť ako o človeku. Bol popravený 7. januára 1611. Sťali ho a jeho telo hodili do ohňa. Spolu s ním za svoje činy zaplatili životom aj Ilona Jó a Dorota Szeténsi.
Palatín Juraj Thurzo, ktorý bol priateľom Bátoričkinho manžela, celé štyri roky od jej zatknutia vedome obchádzal trestný zákon a nič nepodnikol. Samotnej Alžbete až do smrti neskrivil ani vlas na hlave – bola len internovaná na Čachtickom hrade.
Jaj manžel František Nádašdy bol tiež do istej miery spolupáchateľom pri jej zločinoch – aj o tom existujú dokumenty. Turci sa ho nesmierne báli, volali ho Čierny Beg. Je známe ako z ich hláv nastoknutých na koly vytvoril alej. O praktikách svojej manželky nielenže vedel, ale ich aj kryl. Po Nádašdyho smrti (4. januára 1604) uzavrel palatín s Bátoričkinými zaťmi tajnú dohodu, ktorá mala zachovať rodinný majetok a ich prostredníctvom, ešte pred zatknutím, primäl Alžbetu, aby 3. septembra 1610 spísala v Keresztúri testament. On sám ju zakrátko prichytil pri mučení obetí – bolo to 29. decembra 1610 v cisárskom kaštieli v Čachticiach. Zomrela 21. augusta 1614 na Čachtickom hrade, pochovali ju však až 25. novembra 1614, a to tajne, v noci v krypte čachtického kostola. V deň smrti bol pri nej Stanislav Thurzo, ktorý sa neskôr stal po Jurajovi palatínom. Jej smrť mu opísal v liste z 25. augusta 1614 datovanom v Piešťanoch.
Aby toho nebolo málo, Stanislavovou manželkou bola ďalšia zvrátená šľachtičná – Anna Rosina Listhiusová. Tú prichytil pri čine Mikuláš Eszterházy. Zatkli ju 29. júna 1637 a keďže jej dokázali okolo tristo obetí, odsúdili ju na smrť. Cisár jej však v marci 1638 udelil milosť. Listhiusová bola Bátoričkinou súčasníčkou – preukázateľne sa poznali a stretávali sa najmenej šestnásť rokov.
Na záver už len konštatovanie, že spravodlivosť pracuje ako mlynské kolesá – pomaly, ale isto. Jedným z Bátoričkiných piatich detí bol Pavol Nádašdy, inak tiež známy surovec. Zomrel tridsaťpäťročný a zostal po ňom syn František Nádašdy II. Tom za účasť na Vešeléniho sprisahaní hrozil trest smrti. Napokon ho však zatkli pod banálnou zámienkou – opitý prepadol v Čachticiach dostavník s cisárskou poštou a za to ho 3. septembra 1670 zatkli, zhabali majetok a 30. apríla 1671 popravili, napriek tomu, že o jeho milosť prosil sám pápež.
Cisár tak konečne prišiel k obrovskému Bátoričkinmu majetku – aj keď až po 61 rokoch od spomínaného testamentu. Kruh sa tým uzavrel.
Neuveriteľné hrôzy spôsobované Bátoričkou si môžeme pripomenúť pri návšteve zrúcanín Čachtického hradu.
Text, diaporáma a foto: Ján Greš
