Jedenásť mesiacov vraj v oravskej obci Malatiná trvá zima, ostatok je jeseň – s trpkosťou žartujú domáci. Ak je v názve mesiaca „r“, každý vie, že bude treba zakúriť – chlad vás tu náhle prekvapí aj v letnej páľave.
Malebnú dedinu akoby Stvoriteľ utopil v koryte okolitých kopcov, ktorým pyšne tróni zachmúrený Choč. Len rozbitá hradská, čo sa strmo kľukatí nahor, prezrádza, že tam hore, na konci sveta žijú ľudia, ktorých údelom je každodenný zápas o bytie.
Dva razy nerovný zápas s prírodou Malatinčania prehrali – v tisícsedemstošestnástom a potom o päťdesiat rokov neskôr, keď sneh celkom zavial nezobratú úrodu. Švábočka, tunajší druhý chlebík, ostala pod zemou, nebolo čo jesť, nuž sa našinci museli vybrať po žobraní. Obecná kronika spomína ako si chlapi ku koseniu lúk veľa ráz museli obliecť teplé kožuchy. Ešte aj v tisícdeväťstošesťdesiatom ôsmom, keď v tunajšom chotári filmári nakrúcali Figuličkine Tri gaštanové kone, koncom mája nakydalo toľko snehu, že gazdovia museli ovciam na salaš voziť seno na saniach.
Päť rokov predtým, na Jozefa, ostala dedina celkom odrezaná od sveta – snehový pluh zaviala fujavica a keď cestári poslali druhý, aby ho vyslobodil, zasypalo aj ten. Nepochodila ani snehová fréza, až pasák – stalinec vytiahol nešťastníkov z pármetrového záveja. Objavil ich len podľa obláčika, ktorý stúpal cez dierku v hlbokom snehu.
Okrem zemiakov a trochu ovsa sa tu naozaj nič neurodí, a tak sa Malatinčania odjakživa zameriavali na chov oviec. Ženy zas tkali súkno a šili z neho chýrne haleny. No najväčšmi sa preslávili nádhernými domácimi kobercami, ktoré predávali na trhoch po celom Uhorsku. Pred rokmi, keď pozatvárali fabriky v okolí, ich krosná znova poožívali – dnes tu lacné, no pritom naozaj kvalitné koberce tkajú takmer v každej chalupe.
Chlapi už v máji odchádzali na salaše – najímali ich po celej Orave, ale aj na Liptov a ďalej, veď šiel o nich chýr ako o znamenitých bačoch. Mená Kostroš, Garabáš, Gibas či Kucbeľ sa na severe Slovenska dodnes spomínajú ako ovčiarske legendy. Mimochodom, v Malatinej už pred stáročiami okúsili ako chutí konkurz – bačovia pred celou dedinou museli ponúkať svoje služby a vyhral ten, kto sľúbil od jednej ovce najväčší kusisko syra.
Z úcty k týmto tradíciám sa Malatinčania rozhodli aspoň raz v roku, začiatkom leta, symbolicky vrátiť do starých čias – začali poriadať Bačovské dni.
„Spomínam si vari na druhý ročník,“ hovorí pani učiteľka Slušňáková z tunajšej základnej školy. „Dievčatá spievali Hej slniečko horúce, nepáľže ma nepáľ, no lialo na ne ako z krhly. Rovno z pódia sa museli ísť zohriať k peci.“
Na takých Bačovských dňoch sa predovšetkým súťaží. V čomkoľvek – ktorý gazda vie vyrobiť najlepší syr, ktorá gazdiná má najkrajšie kozy, kto najsilnejšie práska bičom. Mimochodom – v tom sa Malatincom pomaly vyrovnávajú už aj mladé dievčatá. Ani so syrom to nie je také jednoznačné. Vedeli ste, že najkvalitnejší je ten, čo má najmenej dierok, prípadne nemá žiadne?
Stretli sme sa aj s názorom – a zaň sa prihovárajú všetci chlapi – že súťažiť by sa malo aj v príprave samohonky – potom už vraj nikomu nebude prekážať tunajšie „britské“ počasie a zvedavci sa do Malatinej len tak pohrnú.
Ján Greš
Foto: autor
