Dcére politického väzňa Dušana Viesta mladšieho a príbuznej generála Rudolfa Viesta novinárke Dane Viestovej sa po dlhých desaťročiach podarilo zásluhou Ústavu pamäti národa vydať otcove Spomienky s názvom „V mene republiky“. Sú výpoveďou o čase, keď súdne i mimosúdne perzekúcie nepohodlných ľudí v povojnovom režime sovietskeho typu nemali konca.
V protifašistickom odboji bol jej otec Dušan Viest mladší spravodajským dôstojníkom pre Londýn a aktívne bojoval aj v SNP. Stará mama Kvetoslava Viestová založila odbojovú skupinu Flóra a starý otec, Dušan Viest starší, tiež aktívny účastník Slovenského národného povstania, bol bratom generála SNP Rudolfa Viesta. Všetko pevní a zásadoví ľudia, ktorí stali na strane slobody a demokracie. Mali byť za to rešpektovaní, ale po druhej svetovej vojne to bola priťažujúca skutočnosť. Navyše to bola doba, keď sa charaktery skôr lámali, len niektoré sa brúsili ako diamant do krásy a tvrdosti: ostali zásadoví, nedonášali a nezrádzali.
Komunisti sa s rodinou novinárky Dany Viestovej porátali skutočne tvrdo a nevyberane. Do vyšetrovacej väzby sa dostali hneď po víťaznom februári 1948 a potom v roku 1950 poslali do väzenia šesť jej príbuzných vrátane otca a matky – Dušana Viesta mladšieho a Miroslavy Viestovej. Sama novinárka sa narodila len náhodou na slobode, keď väznenú mamu vo vysokom štádiu tehotenstva pustili na pár dní do Bardejova k matke Valérie Vysušílovej, aby porodila. Dieťa väzňov potom do troch rokov vyrastalo ako sirota.
Všetkým týmto nespravodlivo stíhaným mučeným a ponižovaným ešte priťažilo aj príbuzenské spojenie s generálom Rudolfom Viestom, ktorého sa povojnové zriadenie rozhodlo vymazať z histórie SNP, asi preto, aby im ostalo viac zásluh. (Doposiaľ sa ani nevie, kde naši hrdinovia SNP generáli Rudolf Viest a Ján Golian zahynuli a kto sa o to pričinil.) Odniesli si to aj všetci Príbuzní a blízki priatelia za to tiež trpeli. Autor spomienok dostal 4,5 roka a prešiel mnohými väznicami u nás i v Čechách až po bane v Jachymove. Bolo potrebné tých ľudí umlčať, zlomiť, likvidovať, zbaviť majetku, všetkých občianskych práv. Aj po prepustení z väzenia prežívali neustále prenasledovaní a ponižovaní ako ľudia druhej kategórie až do konca životov. 15. júla 1966 príslušníkov rodiny Viestovej síce oslobodili spod pôvodnej obžaloby, ktorú vyhlásili za protizákonný súdny rozsudok, ale rehabilitácie sa rodina fakticky dočkala až teraz v roku 2024, keď už nikto z neprávom odsúdených nie je medzi živými.
Dušan Viest mladší písal Spomienky z čias fašistickej i komunistickej diktatúry ešte počas väzenia a po prepustení ich pripravil na knižné vydanie. Žiaľ, nenašiel vydavateľa. „Otec v kútiku srdca po Nežnej revolúcii dúfal, že sa jeho pamäti dočkajú knižného vydania. Aby sa stali akýmsi mementom, že takto sa žiť nemá a nesmie,“ píše Dana Viestová v úvode otcovej knihy. Nepodarilo sa. Otec pred smrťou dal dcére rukopis s tým, že bude rád, ak sa jej podarí ich dať na verejnosť. Udialo sa to až teraz v roku 2024 vďaka Ústavu pamäti národa.
Pri čítaní toho, čím si väzni prechádzali iste mnohým budú naskakovať zimomriavky. Dana Viestová sa k tomu o otcovi vyjadrila: „Obdivuhodný bol ale jeho nadhľad nad situáciami, v ktorých sa nachádzal. Z jeho spomienok necítite nenávisť a takú krutú túžbu po odplate, ako by možno bola aj prirodzená.“
Historici a vedeckí pracovníci Ústavu pamäti národa PhDr. Tomáš Klubert, PhD. a Mgr. Martin Gabčo, PhD., ktorý sa intenzívne zaoberá dejinami protikomunistickej rezistencie na Slovensku v rokoch nasledujúcich po nastolení komunistického režimu v Československu, doplnili Spomienky o vysvetlivky pod čiarou, dokumentácie a ďalšie informácie, reálie. Aj vďaka ním sa z hodnoverných spomienok nespravodlivo stíhaného väzňa stala veľmi autentická výpoveď povojnovej reality, ktorú by sme mali poznať, aj keď sa ju minulý komunistický režim snažil všemožne zatajovať.
Pripravila: Anna Konečná
Foto: ÚPN
