Horský systém Panamy je na celom svojom území nesúvislý s relatívne nízkymi priemernými nadmorskými výškami. 87% panamského územia je pod nadmorskou výškou 700 m, zatiaľ čo 10% má výšku medzi 701 a 1 500 m, a iba 3% presahujú 1 501 m. V západnej Paname predĺženie pohoria Sierra Madre Centroamericana v sebe sústreďuje tie najvyššie nadmorské výšky ako krajiny, tak panamskej šije, ako aj celého tohto pohoria, ktoré vrcholia sopkou Barú vo výške 3 475 m.n.m. Smerom na východ sa nadmorská výška rýchlo znižuje, najmä počnúc pohorím Veraguas. Na juh od pohoria sú nížiny Chiricana a stredné roviny, zatiaľ čo v najvýchodnejšej oblasti krajiny vyniká pohorie Darién s maximálnou nadmorskou výškou 2 280 m, a pohoria Majé a Sapo s maximálnymi nadmorskými výškami 2 621 m a 1 615 m.
Panama teda nie je považovaná za hornatú krajinu a už vôbec nie v porovnaní s ostatnými stredoamerickými krajinami, ktoré sa pýšia naozaj vysokými vulkánmi. Je dôležité vedieť, že celou západnou časťou Strednej Ameriky sa ťahá tzv. vulkanický pás, dôsledkom ktorého je nespočetné množstvo sopiek. V Paname, ako poslednej krajine Strednej Ameriky, sa tento pás končí, takže jej ostal len jeden jediný vyšší vulkán, o ktorom vám idem porozprávať.
Vulkán Barú (alebo niektorými nazývaný aj vulkán Chiriquí, podľa názvu rovnomennej provincie Chiriquí) je masívny, v súčasnosti neaktívny stratovulkán, ktorý sa nachádza v západnej Paname, asi 25 km od hranice s Kostarikou. S výškou 3 475 m je zároveň najvyšším vrchom Panamy. Vrchol je ukončený 6 km širokou kalderou, na dne ktorej sa v dôsledku sopečnej činnosti vytvorilo niekoľko lávových dómov. Masívna erupcia, ku ktorej došlo približne 700 rokov pred Kristom, zničila ľudské osídlenie. Posledná erupcia sa datuje zo 16. storočia. Vulkán Barú je obklopený úrodnou oblasťou chladných vysočín odvodnených riekami Chiriquí Viejo a Caldera. Mestečká Volcán a Cerro Punta sa nachádzajú na jeho západnej strane, zatiaľ čo mestečko Boquete je na jeho východnom boku a zároveň predstavuje východiskový bod pre výstup na tento vulkán. V krajine, kde prevládajú nížiny a roviny, spomedzi ktorých vykúka jedna sopka, ktorá je viac-menej dostupná, vám príde ako dobrý nápad na ňu vyliezť. To som však ešte nevedel, aké neuveriteľne náročné to bude.
Vypravil som sa teda do spomínaného malého mesta Boquete. V jednom hosteli na hlavnom námestí som sa informoval, že výstup na vulkán sa zrealizovať dá, ale kvôli náročným podmienkam nie je odporúčané ho vykonať sám na vlastnú päsť, ale minimálne v skupinke niekoľkých ľudí. Zhodou okolností bolo v ten daný deň v hosteli pár zahraničných záujemcov. Po chvíli plánovania sme sa dohodli na spoločnom výstupe hneď v danú noc. Výstup na Barú je špecifický tým, že sa začína presne o polnoci, aby ste po šiestich hodinách stúpania dorazili okolo 6:00 hod. ráno na samotný vrchol, ktorý je výnimočným miestom. Pýtate sa prečo? Vrchol vulkánu Barú je totižto jediným miestom na našej planéte, kde pri dobrej viditeľnosti môžete na jednej strane vidieť Karibské more a na strane druhej Tichý oceán. Dôvodom je fakt, že panamská šija je v tomto bode medzi oceánmi najužšia a vulkán dostatočne vysoký na to, aby to bolo možné. Plný odhodlania som sa to rozhodol vidieť na vlastné oči.
O 23:30 sme vyrazili z hostela ich minibusom, aby sme pár minút pred polnocou boli priamo pod vulkánom, teda na mieste, z ktorého sa začína stúpať pešo. Šofér nás vyložil a pobral sa svojou cestou nazad do hostela. My, naopak, svojou cestou nahor do temných oblakov. Stúpanie sa začalo. Pozrel som sa na hodinky a naozaj bolo presne 00:00. Všetci si líhali do postelí, no nás – pár statočných čakala bezsenná a náročná noc.
Scenéria počas túry je veľmi dynamická. Od trávnatých kopcov po hustú džungľu a dokonca až po skalnaté útesy. Výhľady sú nekonečné. Pri značke 9 km je celkom pôsobivý pohľad na jeden z kráterov. Kráter, ktorý je takmer 500 rokov vyhasnutý, je úplne pokrytý porastom, rovnako ako steny krátera. Niektoré chodníky existujú na vrchole, čo vedie na obe strany kráteru. Existujú aj iné chodníky k menším kráterom, my však smerujeme tým hlavným širokým chodníkom, aby sme dobyli vrchol sopky v takmer 3 500 metroch.
Najdôležitejšie veci, ktoré by si mal každý na tento výstup zobrať so sebou, sú nasledovné: nejaká pokrývka hlavy kvôli zime, oblečenie do dažďa, pršiplášť alebo aspoň dáždnik, čelová lampa alebo baterka, kvalitná turistická obuv, opaľovací krém na zostup, ľahké aj teplé oblečenie, nejaké občerstvenie a veľmi veľa vody. Keď som videl, ako boli niektorí z mojej skupinky zle oblečení, pomyslel som si, že tento výstup nemajú šancu zvládnuť. Nakoniec po niekoľkých hodinách šľapania to dvaja členovia výpravy vzdali a vrátili sa do Boquete. Možno aj kvôli nesprávnemu oblečeniu. Človek by si povedal, že v tak neskutočne horúcej a tropickej krajine akou je Panama, musí byť všade len ohromné teplo. Bohužiaľ, vulkán Barú je výnimkou, lebo vo vyše 3 000 metroch teplo skrátka byť nemôže. Plus sa k tomu pridá aj temná čierňava. Paradoxne, ako sa iní zle obliekli, ja som si nezobral veľmi dôležitú baterku. Jednému chalanovi som teda požičal dáždnik, keďže ja som mal na sebe pršiplášť, a on mi na oplátku svietil baterkou pod nohy, až kým sa nerozjasnilo.
Výstup bol s každým kilometrom navyše čoraz náročnejší. Každým krokom, ktorý som spravil, som sa posunul vyššie, všade boli totiž veľké kamene ako výsledok sopečnej činnosti. Cestou sme sa síce nemuseli predierať pralesom, bola tam krásne spravená cesta až na samý vrchol, ale ako vravím, kamene veľmi komplikovali výstup. Aby toho nebolo málo, celú cestu nám popŕchalo. Tma, dážď, zima a terén sa spojili a boli dôsledkom toho, že aj ja som mal fázy, kedy som si vravel, že už to hore nedám, že sa chcem vrátiť, že to bol ten najhorší nápad. Párkrát mi dokonca vybehli slzy od zúfalstva. Keď si na to teraz spomínam pri písaní článku, je mi stále ťažko, aj keď už sa nad tým len pousmejem.
Keď slnko pomaly začalo stúpať okolo piatej ráno, objavovali sa nádherné farby fialového, oranžového, ružového a červeného odtieňa. Obloha sa menila z čiernej na modrú, zatiaľ čo oblaky sa rozptyľovali a menili sa v dôsledku zmien teploty spôsobených vychádzajúcim slnkom. Pár stoviek metrov pred vrcholom sme už kráčali za denného svetla. Prichádzajúc na vrchol skôr, ako vyjde slnko, vám poskytne úžasnú príležitosť vidieť, ako sa schovávajú hviezdy a Mesiac tesne pred tým, ako budete svedkami jedného z najúžasnejších východov slnka vášho života. Za jasného dňa budete môcť z vrchu vidieť aj Tichý oceán a Karibské more. Dorazili sme hore podľa predpokladov okolo 6:00 ráno. Ak tipujete, ako to skončilo v mojom prípade, tipujete správne. Hore bola taká hmla a mraky, že som nevidel absolútne nič. Hrial ma pri srdci len pocit, že som to skrátka dosiahol a vyšiel som na sklonku mojich síl až hore. Na vrchole sopky sú teploty okolo 0°C, niekedy až pod nulou, teda občas aj zasneží. Bolo to najchladnejšie miesto v Paname. Na samotnom vrchole sídli stanica, ktorá dodáva signál a elektrinu celej oblasti. Je tam aj malý domček, v ktorom býva správca tejto stanice. My piati, ktorí sme dosiahli cieľa, sme boli takí na smrť vyčerpaní, že nás ujo pozval k sebe dnu na teplý čaj a trochu oddychu. Skoro som mu tam zaspal na posteli. Nesmeli sme sa však veľmi usedieť, aby sme vládali ísť dolu. Spravili sme pár fotiek, poďakovali sa za prichýlenie a po pár minútach hore sme sa vybrali tou istou cestou dole.
Hore to trvá 6 hodín, dole to trvá „len“ 5 hodín, teda spolu celkových 11. Dolu kopcom sa išlo o poznanie jednoduchšie, aj keď svaly na nohách boli tak preťažené, že ma bolel každý jeden krok. Konečne som mal možnosť vidieť všetku tú prírodu naokolo, ktorá bola naozaj nádherná. Veď Barú a jeho bezprostredné okolie bolo vyhlásené za národný park v roku 1976 a pokrýva plochu 14 322 hektárov. Keď sme už boli takmer pri Boquete, obzeral som sa na vulkán vraviac si, že sme boli riadne vysoko. Po dorazení do mestečka sme sa vrátili na hostel. Zvítali sme sa s domácimi, pogratulovali nám k úspešnému výstupu, lebo už párkrát sa stalo, že niektorí turisti sa tam zatúlali a už ich nikto nikde nevidel, a víťazoslávne som si sadol na gauč. Ďalších niekoľko hodín som sa nemohol z neho zdvihnúť. Moje sily sa vyčerpali. Nasledujúce tri dni sa mi veľmi ťažko chodilo. Hoci mi počasie neumožnilo uvidieť ten čarovný výhľad na oba oceány, kvôli ktorému som hore išiel, vôbec toho neľutujem a aj tak je výstup na tento magický vulkán jednou z najpamätnejších vecí, aké som pri cestovaní zažil. Každej dobrodružnej duši odporúčam výstup absolvovať, skutočne budete mať na čo spomínať. A ja sa možno raz do Panamy vrátim a vulkán Barú kvôli výhľadu pokorím opäť.
Michal Hertlík, cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií. Aj vďaka veľkým znalostiam španielskeho jazyka sa najviac cíti doma práve v Latinskej Amerike. Miluje všetko latino – krajiny, hudba, tanec, jedlo, ľudia, jazyk.
Michala môžete sledovať na nasledujúcich sociálnych sieťach:
FB stránka: Michal Hertlík / traveller & photographer https://www.facebook.com/michalhertliktravellerphotographer/
INSTAGRAM: michalhertlik https://www.instagram.com/michalhertlik/
