Erotická poviedka
only 18+
…sa začal už tak dávno, až mám pocit, že to
ani nebol môj život. Že som nikdy nemala pätnásť a nebola som bláznivá
tínedžerka, ktorú zaujímali len diskotéky. Ubehlo mnoho rokov a zmenilo
sa všetko, okrem jednej veci. Okrem neho. Okrem toho, čo je alebo nie je
medzi nami. A je medzi nami vôbec niečo? Sama neviem…
Začalo to
tak nevinne. On DJ (áno ja viem, DJ, barman, taxikár – to všetko je pre
slušné dievča tabu, ale skúste to vysvetliť hormónom!), ja mladá,
bláznivá a túžiaca po konkrétnych songoch, vďaka ktorým sa moje telo na
parkete rozvlní ešte viac. Uzavreli sme dohodu. On mi zahrá, čo chcem a
ja mu dám na seba kontakt. Povedala som si, prečo nie, veď o
nič nejde. Mala som síce frajera, ale nie manžela. Veď som mala pätnásť!
A tak nejako to začalo… Najskôr len nevinné správy, občasné
stretnutie na diskotéke, potom kávička. Nepozorovane sa mi dostával pod
kožu. V mojej hlave stále znelo, máš priateľa, ľúbiš ho a aj on teba, hoci nie je dokonalý,no
on bol iný. Rovnako úprimný ako ja, nemal problém priznať si svoje
nedostatky, svoje hriechy, ani mi priamo povedať, že po mne túži.
Netlačil na mňa, no ani sa netajil tým, že mu je totálne jedno či mám alebo nemám priateľa. Kradli sme si čím ďalej tým viac večerov a nocí, kedy sme spolu sedeli a zhovárali sa, smiali sa, počúvali hudbu, občas si ukradli nevinný dotyk rúk… Bol to kamarát. Kamarát, ktorý sa mi však až veľmi rýchlo dostával pod kožu. Neviem, čo by sa stalo, keby sa ďalej stretávame. Zo dňa na deň sa zbalil a odišiel do Anglicka. No večer predtým sa prišiel rozlúčiť. Frajer naňho neskutočne žiarlil, hoci medzi nami nikdy nič intímne nebolo. Zrejme vytušil, že je medzi nami niečo… nepochopiteľné. V ten večer som neodolala. Nechala som sa pobozkať. Raz, druhý raz a aj tretí raz. Veď odchádza. Už ho neuvidím. A o mojom malom zlyhaní sa predsa nikto nedozvie. Písali sme si denne. Boli sme na seba namotaní až nepochopiteľne silno. Bolo to moje malé tajomstvo. Potom si niekoho našiel. Niekoho skutočného, nie len osobu na druhom konci internetovej siete, od ktorej ho delia tisíce kilometrov. Vtedy sme náš kontakt prerušili. Ja som sa držala svojho vzťahu a snažila sa ho rozvíjať. Nenechať sa už ovplyvniť nikým iným. Nepripustiť si ho viac k sebe. Už nikdy. Správy, ktoré mi posielal po návrate domov som ignorovala. Pochopil a kontaktoval ma len raz za čas, či sa predsa len niečo nezmenilo a nechcem ho vidieť. Raz sa zmenilo. Po rokoch som bola slobodná a nič mi nebránilo v opätovnom stretnutí s ním. No život si z nás celý ten čas strieľal.
Teraz bol on ten, kto mal vážny vzťah. No to nám nebránilo v tom, aby sme si opäť padli do náručia. Na moje prekvapenie som sa cítila, akoby sme sa nevideli len dva dni a nie dva roky. Cítila som sa s ním presne tak, ako predtým. Akoby zastal čas a medzi nami sa nič nezmenilo. Stále mám ten pocit… Aj nasledujúce roky sme sa z času na čas stretávali. Dva či trikrát do roka. Stále to robíme. Nikdy však medzi nami k ničomu nedošlo. Vždy sme si ukradli len pár objatí, nevinných dotykov, ale aj vášnivých bozkov. Trvá to už osem rokov, no osud nám stále nepraje posunúť sa niekam ďalej. Pretože teraz, keď je on opäť úplne slobodný, ja nie som. Nerozumiem tomu, čo nás stále spája? Je to len nenaplnená túžba? Len príťažlivosť? Alebo je to niečo viac? Existujú azda city, o ktorých nevieme? City, ktoré sú pochované hlboko vo vnútri, nevšímame si ich, nevnímame ich ako súčasť nášho života, no ktoré sa vždy znenazdajky vynoria v momente keď sa stretneme? Môže to byť forma lásky? Netuším, či na tieto otázky niekedy nájdem odpovede. Viem len, že sa s ním radšej nestretnem. Nie pokiaľ mám priateľa, s ktorým si rozumiem, pretože naozaj neviem, ako by to dopadlo a čo by sa medzi nami stalo… Pretože už nemám pätnásť. Už nie som dieťa a viem, že po tom mužovi stále túžim a netuším, či to niekedy skončí…
text: Jana Šulková
foto: shutterstock.com
