Natasha Boyd, ktorá píše aj ako Tasha Boyd, je najpredávanejšia a oceňovaná autorka historickej a súčasnej romantickej literatúry. Jej historický román Indigové dievča bol ocenený Združením nezávislých kníhkupcov OKRA PICK.
Po Francúzskej lekcii na jachte na riviére, kde bol príťažlivý miliardár a pre mladú architektku Josie to bola práca snov…je tu šteklivá, romantická, ale miestami aj bolestivá Anglická lekcia.
Bola taká krásna ako slnečnica, ktorej sa konečne podarilo nastaviť tvár slnku, až som na sekundu prestal dýchať. No a ja som zničil ten chvíľkový pokoj, ktorý tu našla. Ničím iným, len svojou prítomnosťou.
Andrea roky pracovala na luxusnej jachte ako hlavná stevardka. Bol to jej úkryt pred nebezpečným manželom. Lenže už sa viac nechce skrývať. Túži zažiť pravú lásku a spaľujúcu vášeň. Avšak žiadosť o rozvod prináša hrozbu… Čo keď ju kvôli tomu nájde jej násilný manžel?
Napriek nebezpečenstvu je odhodlaná podstúpiť všetky riziká, len aby sa oslobodila. Znovu chce nájsť samu seba a otvoriť srdce láske.
Evan dohliada na bezpečnosť majiteľa a zamestnancov firmy Pascale odnepamäti. Andreinu ochranu má medzi najvyššími prioritami. Je pre neho výnimočná a za žiadnych okolností nedovolí, aby sa jej niečo stalo. Keď sa však dozvie o riziku, ktoré jej hrozí, je ochotný urobiť možné aj nemožné, aby sa jej nič nestalo. Dokonca sa nasťahovať hneď vedľa nej, hoci vie, že ju to rozzúri…
Lenže čo ak je jej nenávisť len prezlečená príťažlivosť?
Anglická lekcia ide v šľapajach Francúzskej lekcie a opäť je to skvelé čítanie, iskrivé, dychberúce. Miestami aj bolestivé a smutné, ale tiež radostné a vášnivé. Ideálny útek z reality, oddychovka ako sa patrí, do ktorej sa ponoríte a nebudete chcieť prestať.
„Andreu a Evana som si zamilovala v knihe Francúzska lekcia a jednoducho som vedela, že musia mať svoj vlastný príbeh. Neodohráva sa síce v očarujúcom prostredí obrovskej jachty, ale ich príbeh je nemenej krásny a podmanivý,“ tvrdí autorka Tasha Boyd a verte, aj vy si ich zamilujete. Evana ako sa snažil urobiť čokoľvek pre Andreu, dopriať jej život, ktorý si zaslúži, pretože dlho sa skrývala a musí toho ešte toľko prežiť…
Zrazu sa mi vrátili spomienky. Vybavila som si, ako mi Evan prikázal, aby som nechala dvere medzi nami odomknuté, a pobozkal ma na čelo. Ach, panebože. Priložila som si dlaň na to miesto. Dal mi naň pusu. Za celý čas, čo sa poznáme, to neurobil ani raz. A potom povedal niečo, čo som si nepamätala, ale pálilo ma to v hrudníku a v žalúdku ma šteklili motýle. A ja som mu čosi napísala. Alebo nie? Siahla som po mobile, zatvorila Mariannine správy a s búšiacim srdcom si prečítala včerajšiu konverzáciu s Evanom.
Čo som mu to poslala?
