Úžasný román o hudbe, opojení a zrade, inšpirovaný skutočným príbehom Vivaldiho žiačky a najväčšej múzy.
To je historický román Huslistka.
Anne Márii bolo predurčené utopiť sa v niektorom z benátskych kanálov. Namiesto toho sa stala najvýznamnejšou huslistkou 18. storočia. Život poznala iba v Piete, sirotinci pre deti prostitútok. Dievčatá v Piete však mali v istom zmysle šťastie – väčšina takýchto detí skončila utopená v mestských kanáloch.
Napriek prísnym pravidlám v sirotinci ich od útleho veku školili v speve a hudbe. Najtalentovanejšie z nich mali šancu uniknúť osudu ostatných – vynútenému manželstvu s hocikým, kto si ich vyvolil.
Anna Mária si predsavzala stať sa najlepšou huslistkou – je však rok 1704 a ona je dievča. Pri napĺňaní svojich ambícií obetuje to, čo jej je najdrahšie – priateľstvo. Jej učiteľ Antonio Vivaldi rozpozná jej jedinečný talent, učí ju všetko, čo vie sám, ale nie je to zadarmo.
Vyhŕknu jej slzy. Okrem hracej karty a listu papiera je to prvá vec, ktorá je naozaj jej. Nicolov hlas ju privedie späť do salóna.
„Husliarstvo je rodinná záležitosť. Predo mnou boli husliarmi môj otec a môj starý otec. Ja som urobil husle Antoniovmu otcovi, Antoniovi a teraz tebe.“
Na chvíľu jej husle vezme, položí ich spolu so sláčikom na komodu a vezme jej ruky do svojich.
„Teraz k tomu všetkému patríš. Vítam ťa a tvoje husle v našej rodine.“
Román Huslistka je príbeh benátskych sirôt, ktoré prekonali biedu a zneužívanie v záujme hudby a prispeli k niektorým najdôležitejším skladbám klasickej hudby.
Hudobné schopnosti Anny Márie uznali v Ospedale della Pietà, už keď mala osem rokov, a napokon ju pokladali za maestru, čo bol čestný titul kritikov a publika vo svete. Harriet ju v Huslistke označovala maestro, čo je tradične mužský termín, lebo Anna Mária v sebe videla predovšetkým tú najlepšiu.
„Napísať Huslistku som sa podujala preto, lebo pôvod niektorých svetovo známych skladieb sa líši od toho, čo vieme,“ tvrdí Harriet Constable. „Zúčastnili sa na nich stovky dievčat a žien. Dúfam, že vás to povzbudí položiť si otázku – čo ešte môžeme objaviť? Akého génia sme ešte neocenili? Históriu si naďalej predstavujeme. Pokračuje, aby ju niekto napísal.“
Knihu preložil Otakar Kořínek a preklad podporili formou štipendia Literárny fond a z verejných zdrojov štipendiom Fond na podporu umenia.
