Ak máte radi historické romány, určite ste už objavili slovenskú autorku Kristínu Brestenskú. Doslova prekvapila dvomi knihami zo stredovekého Anglicka, ktoré si našli tisíce čitateliek a úspešne sa tak dostali do domácich knižníc.
Po knihách Grófov syn a Ochranca prichádza tretia knihy, voľné pokračovanie Strážca nevinnosti.
Opäť nádherný príbeh o láske, hriechu, odpustení a o tom, ako pieseň potulného speváka navždy zmenila životy dvoch ľudí…
George de Romille sa po pomalej a bolestnej smrti svojho otca konečne stáva dedičom majetku a titulu lorda zo Skiptonu. Zhýralý otec mu zanechá spustnuté panstvo, prázdne sýpky i pokladnicu. Preto sa George rozhodne potlačiť svoju hrdosť a požiadať o pomoc švagra, ktorý je najmocnejším grófom v Anglicku.
William de Warenne, manžel jeho sestry Amelie, žiada za poskytnutie pomoci protislužbu, a tak sa George vydáva na plavbu do Francúzska, aby v odľahlom kláštore vyhľadal grófovu vzdialenú príbuznú Annabelle de Angers a priviedol ju bezpečne do Anglicka. Počas spiatočnej cesty sa však na palube lode odohrá niečo, čo Annabelle zničí povesť a Georgeovi obráti život naruby…
„Annabelle,“ prihovoril sa jej William už jemnejšie, „uvedomujete si, že keď sa ten chýr dostane do uší šľachty, nikto vás už nepožiada o ruku? Viem, že môj švagor nie je muž, o akom by žena snívala, aspoň nie žena, ktorá je úplne pri zmysloch. Ale vydaj zaňho je azda vaša jediná šanca stať sa manželkou a matkou. Nemám v úmysle nútiť do toho i vás, máte na výber, ale bol by som rád, ak by ste o tom pouvažovali kvôli sebe aj kvôli vlastnej budúcnosti.“
Kristína Brestenská už dokázala, že vie písať historické príbehy, ktoré si najmä dámy s radosťou prečítajú. Najviac ju baví, keď vytvára príbeh ešte v hlave. Aj z príbehu Strážca nevinnosti vidno, že má krásnu fantáziu, overila si historické fakty a vie dobre vystihnúť atmosféru stredovekého Anglicka, začiatku 13.storočia.
„Keď vytváram svoje postavy, premyslím si vopred, aké budú mať charakterové vlastnosti. Či už pozitívne, ale aj negatívne, pretože osobne mám rada knihy, kde postavy nie sú len dobré alebo zlé, ale majú niečo z oboch,“ približuje svoje príbehy autorka. „Zväčša tým najdôležitejším postavám prisúdim aj nejaký zlozvyk, povahovú črtu či rečový prejav, aby ten-ktorý hrdina bol svojim spôsobom jedinečný a nebol len jedným z masy.“
Hlavným motívom jej kníh je láska zasadená do historického prostredia, ktoré si poctivo naštuduje. Tak je to aj pri tejto novinke.
Začítajte sa do novinky Strážca nevinnosti:
Anglicko 1204
Lord George de Romille ležal na pohodlnej priestrannej
posteli. Na čele a obnaženej hrudi sa mu ligotali kvapôčky potu a ledva lapal
dych. Otočil hlavu, pozrel vedľa seba a očami našiel, čo mu posledné minúty
dalo tak zabrať. Preletel očami po nahom ženskom tele, štíhlom, príťažlivom, no
už nie najmladšom.
Jeho milenka Anne Fitzrandolphová, lady Middlehamová, bola od neho o pár rokov
staršia, on sám mal tridsaťjeden.
Navštevoval ju už viac ako rok, no v posledných mesiacoch, odkedy zdedil titul
a stal sa lordom zo Skiptonu, ich ľúbostný vzťah sa ešte väčšmi zintenzívnil.
Okrem fyzickej rozkoše, ktorú si navzájom poskytovali, nebolo však medzi nimi
nič hlbšie.
Vedeli, že toho nie je schopný ani jeden z nich. Preto si navzájom dokonale
vyhovovali.
Aj ona mala zrýchlený dych a líca jej horeli. Oči sa im stretli. Vyzývavo
zošpúlila pery. „Dám priniesť víno,“ nadhodila zmyselným hlasom.
„Už
som ti neraz povedal, že víno nepijem,“ otrávene si povzdychol.
„Každý
pije víno.“
„Ja
nie som každý.“
„To
veru nie si. Každý nie je tak nechutne krásny ako ty a ani taký protivný a
arogantný.“
„Mal
som dojem, že ti vyhovuje, aký som, no ak nie, nie je nič ľahšie ako…“
„Ach,
prestaň,“ prerušila ho urazene. „Nemôžem sa vari trochu posťažovať na tvoje
spôsoby? Nuž ale ak si na to taký citlivý, nechajme to. Aj tak ma väčšmi
zaujíma, prečo tak tvrdošijne odmietaš ten lahodný mok.“
„Otupuje
zmysly,“ odfrkol pohŕdavo. „Robí človeka nevšímavým a ľahostajným k veciam a ľuďom,
ktorí by mu nemali byť ľahostajní. Ovládať sám seba a svoje skutky je výsadou
silného muža. A ja som silný muž.“
Lady Anne prešla obdivne pohľadom po jeho hrudi. „Áno, to ti nemožno uprieť,“
poznamenala uznanlivo a oblizla si pery.
Len teraz ju ukojil, a už po ňom zatúžila druhýkrát.
George sa jej zahľadel do tváre. Aj vo svojom veku bola stále príťažlivá a
neodolateľná. Medené vlasy mala stále lesklé a zdravé, pokožku napohľad stále
hladkú a bezchybnú. Až keď sa jej človek prizrel zbližša, prezrádzala istú
zrelosť ženy, ktorá sa ňou pýšila. Napriek všetkému pôsobila vždy elegantne a
zvodne. Priam úzkostlivo dbala o to, aby dobre vyzerala a nepribrala.
Keby mal pre ňu hľadať prirovnanie v prírode, bola ako slnko na konci leta.
Stále žiarivé a hrdiace sa svojou silou, no prezrádzajúce, že jeho žiara a jas
sú na vrchole. Že nastane okamih, keď jeho sila začne slabnúť, a obyčajný smrteľník
si bude želať, aby zmizlo úplne. Aj on sa jej páliacej sily a vplyvu časom
presýtil a želal si vánok. Hocijaký. Taký, ktorý by priniesol vítanú zmenu, úľavu,
prísľub niečoho nového, vzrušujúceho a vzácneho.
Zatiaľ čo navonok sa dala prirovnať k horúcemu letu, jej vnútro predstavovalo ľadovú
zimu. Chlad, sebectvo, neľudskosť a nezáujem. To bolo len zopár vlastností,
ktorými ju bolo možné opísať. Povýšenosť bola jej druhá tvár a ako pravá šľachtičná
dávala jasne najavo, kam patrí a kde je miesto ostatných úbohých červov na
tejto zemi, ktorí pre ňu znamenali menej ako prach na leme jej šiat.
Nečakane natiahla ruku a prešla mu prstami po ryhe, čo sa mu prehĺbila na čele,
vždy keď sa zamračil. „Aké vážne myšlienky ti chodia po rozume?“
Prudko odtiahol jej dlaň, aby sa ho nedotýkala. Zamračila sa, no nič
nepovedala.
„Ako
isto vieš,“ začal ostrým tónom, „nedávno, po pomalej a bolestnej smrti svojho
otca, som konečne zdedil titul.“
„Ach,“
vzdychla a na tvári sa jej usadil posmešný výraz, „celkom bezvýznamný
titul.“
Jediným pohľadom ju uzemnil. „Dozaista máš pravdu,“ zatiahol ironicky. „Som len
muž, preto sa musím uspokojiť s titulom, ktorý zdedím. No keby som bol žena,
použil by som svoju prefíkanosť, krásnu tvár a rozpálené lono, aby som založil manželské
jarmo bohatému a titulmi ovenčenému mužovi.
Po krátkom manželstve by otrčil kopytá a zanechal mi bohatstvo a titul, s
ktorými by som si mohol spokojne nažívať, až kým by som nezatúžil po väčšom
bohatstve aj titule. Asi by som sa vydal štyrikrát a presne toľko ráz by som aj
ovdovel za záhadných a nešťastných okolností. Zabudol som azda na niečo?“ zakončil
sladko a obrátil sa k nej.
Na líce mu s ráznym plesnutím dosadla dlaň. „Ako sa opovažuješ!“ zasyčala.
„Ak
to ešte raz urobíš, nikdy viac ma neuvidíš,“ precedil so stoickým pokojom. Jeho
tvár neprezradila ani náznak emócie, iba červenejúci odtlačok dlane na jeho
líci svedčil o tom, že mu uštedrila zaucho.
Zarazila sa, dokonca akoby sa zľakla. Dobre vedel, že je ním posadnutá.
Presnejšie, že je posadnutá jeho údajnou krásou, ktorá ju tak priťahovala.
Potrpela si na všetko, čo bolo krásne, od šiat cez šperky, topánky až po
nábytok a kone. Dokonca i mužov si vyberala podľa zovňajšku. Každý z jej
manželov bol svojím spôsobom príťažlivý a, samozrejme, bohatý. Napriek tomu
neraz vyhlásila, že najkrajším milencom, akého mala, je on. Azda preto sa ho
nemienila vzdať a znášala jeho hrubé spôsoby, netaktnosť a drsnosť, pokiaľ išlo
o ich ľúbostné splynutia. Bol si istý, že preto i teraz vystrúhala previnilý úsmev
a položila mu ruku na hruď. „Odpusť, konala som v afekte, a rovnako mi odpusť
moju prostorekosť, nemala som v úmysle uraziť ťa. Tá poznámka mi ušla iba
nevdojak,“ preriekla sladkým hláskom a kĺzala dlaňou po jeho hladkej hrudi nadol.
Milan Buno, literárny publicista
