Ľudia sa tu, vysoko nad dolinou, usadili pred stáročiami – vyhnala ich sem snaha uživiť potomstvo nebezpečnou robotou v hore, alebo pri uhliarskych peciach.
V lete im páľava vysúšala studničky, a v zime krutý mráz vyťahoval klince zo šindľov na strechách skromných príbytkov.
Nikdy tu život nebol jednoduchý – a nie je takým ani dnes.
Štyridsaťpäť malebných chalúp dodnes ostalo na strmine pod Sidorovom – akoby ich vystavili len a len na obdiv zástupov turistov.
Či vari možno nájsť presvedčivejší súlad medzi krajinou a človekom?
Na okolitých stráňach spiežovce ovečiek zvonia a ako plynie čas,
sem-tam sa k nim, žiaľ, aj tichý umieračik pridáva.
Blízko je na Vlkolínci od suseda k susedovi, no azda ešte bližšie je odtiaľto k nebu.
Tak to už na hrboľatom svete býva: Tým, ktorých Stvoriteľ najväčšmi miloval, nadelil najtvrdšiu kôrku chleba. A vystavil ich najťažšej skúške.
Nuž, museli obstáť, aby prežili, aby si zachovali svoj rod a aby mohli pomýšľať na budúcnosť.
Text a foto: Ján Greš
