Sú také dni, keď oveľa intenzívnejšie vnímame zvuk zvonov, zvončekov či zvonkohier…
Mimochodom, napadlo vám niekedy ako sa rodí zvon, kto ho vyrobil, kto mu dal taký nádherný hlas?
Nevedel som si ju ani predstaviť. Bude vysoká a mocná? Tintítko asi nebude – veď odliať zvon určite nie je ľahká robota. No keď sme stáli zoči-voči, mimovoľne som si položil otázku: Čo núti vzdelanú inžinierku dvíhať ťažké a špinavé bremená? Veď mohla pokojne sedieť v teplučkej kancelárii…
Na hutníckej fakulte košickej techniky vyštudovala špeciálne zlievárenstvo, čo – myslím si – nie je ženská záležitosť. Hrončanka Ing. Martina Nemkyová to však vyvracia.
Predstavuje už šiestu generáciu nemkyovského rodu, ktorá sa venuje zvonolejárstvu. Jej otec Viliam síce roky pracoval v hroneckých železiarňach – najskôr ako majster, neskôr na pozícii vedúceho formovne, no zvony boli odjakživa jeho koníčkom. Len čo to bolo možné, premenil svoje hobby na povolanie.
Dnes však už rodinnej firmičke šéfuje Martina. Neleje masívne kostolné zvony, i keď istý čas sa venovala aj tým. Na miestnej historickej zvonici bolo potrebné zrekonštruovať zvony, nuž koho iného tým mali poveriť? Pred časom jej, dokonca, zverili opravu masívneho náhrobku zakladateľa podbrezovských železiarní Antona Glanzera – so cťou sa zhostila aj tejto netradičnej úlohy. Výnimkou bol aj zvon do lesníckeho skanzenu vo Vydrove pri Čiernohorskej železničke. Ten občas zaznie, aby pripomenul pamiatku lesných robotníkov, čo zahynuli pri práci v hore.
„Vari najväčší kus, čo som s otcom odliala, mal vyše dvadsaťpäť kilogramov,“ vysvetľuje. „Ale ten bol jediný.“
Teraz sa už špecializuje na hudobné zvony a zvonkohry.
Všetko sa začalo známosťou s Michaelom Metzlerom, nemeckým chlapcom z Berlína, ktorý ešte za socializmu chodieval do Hronca na prázdniny. Mládenec vyštudoval a stal sa z neho profesionálny hudobník. To jemu, ako prvému, učaroval prenikavý zvuk zvončekov pána Nemkyho. Raz mu, i Martine, navrhol, či by nechceli skúsiť odliať aj celú zvonkohru…
Súhlasili, aj keď ešte sami netušili, do čoho sa práve pustili. Veď vyrobiť formu, či odliať zvon je lejárska robota, ale naladiť ho je už ozajstné umenie – treba mať nielen sluch, ale predovšetkým musíte poznať či odhaliť množstvo iných tajomstiev.
Prvá Martinina zvonkohra mala len jednu oktávu. Ale hrala – a najmä ladila. Dnes si už trúfa na štvoroktávové „súpravy“. Pripomínam, že každá oktáva to nie je len osem tónov, ale aj päť poltónových zvončekov. Zvončekov? Ten najväčší má dobrých päť kíl. Ladí ich mechanicky a – o tom nepochybujte – musí mať fantastický sluch. Keď jej dielo elektronicky merali v známej innsbruckej firme Grassmayer, zistili, že všetky tóny sedia doslova na chlp.
Sústruh, pilník a šmirgeľ – to sú jej nástroje na ladenie. Presne vie o koľko hrubší musí byť zvonec, aby mohla znížiť výšku jeho tónu – naopak to však už nemožno urobiť. Ak prešvihne ideálnu polohu, môže na celú robotu zabudnúť a začať od samého začiatku. Len vďaka úžasnej precíznosti sa Martinine zvonkohry dostali do Lipska, Berlína, New Yorku, Barcelony či Zürichu. S jej menom sú dokonca späté majstrovstvá sveta vo futbale – aj tam zneli slovenské zvony.
Text a foto: JÁN GREŠ
