Umelkyňu s henou napísala Alka Joshi pre svoju mamu a mierne sa aj inšpirovala jej životom. Nazriete tak do sveta, v ktorom funguje kastovanie: každý má vopred určené svoje miesto, rodičia vyberajú svojim deťom partnerov a treba sa správať podľa zaužívaných pravidiel.
Preneste sa do Indie a vychutnajte si príbeh o rodine, priateľstve, ženskosti, ale tiež o ľudskej zlobe, nenávisti a snahe ovládať.
Sedemnásťročná Lakšmí unikne z dohodnutého manželstva plného násilia, opustí rodnú dedinu a sama sa vydá do ružového mesta Džajpur, kde sa venuje maľovaniu henou. Stane sa vyhľadávanou umelkyňou i dôverníčkou bohatých žien z vyššej spoločnosti. Zverujú sa jej s rôznymi tajomstvami, ale ona si tie svoje prezieravo stráži.
Lakšmí, povestná svojimi jedinečnými kresbami a múdrymi radami, tvrdo pracuje, aby si splnila sen a dosiahla nezávislosť. Vyhýba sa neprajníckym klebetám, ktoré by jej mohli zničiť dobrú povesť a kariéru. Jedného dňa však nečakane znova stojí tvárou v tvár manželovi – po dlhých rokoch ju vyhľadal spolu s jej temperamentnou mladšou sestrou, o ktorej Lakšmí nič netušila. Jej starostlivo vybudovaný život sa ocitne v ohrození, ale Lakšmí sa nevzdáva. Začne väčšmi využívať svoje liečiteľské schopnosti a dávať nádej tým, ktorí to potrebujú.
Román Umelkyňa s henou podmanivým spôsobom približuje vytrvalú snahu ženy žiť slobodný a naplnený život v spoločnosti, kde na seba ustavične narážajú tradície a potreba modernizácie. Súčasne umožňuje vrátiť sa do 50-tych rokov minulého storočia a ponoriť sa do exotického, čarovného sveta Indie plného rôznorodých chutí, vôní a farieb, ktorý však vie byť aj mimoriadne krutý a nemilosrdný.
Začítajte sa do románu Umelkyňa s henou:
Pastu z heny som zakryla vlhkou látkou a do dlane som
si naliala trochu klinčekového oleja. Pošúchala som ho v dlaniach, aby sa
zohrial, vzala som Párvatine ruky a pomocou oleja som z nich odstránila
zaschnutú henu. „Len si to predstavte, dží, možno nejakú moju predkyňu zviedol
Marco Polo. Alebo Alexander Veľký.“ Ako som jej masírovala prsty, kúsky
zaschnutej heny padali na rozložený uterák. Začali sa objavovať ornamenty,
ktoré som jej nakreslila na ruky. „Tak ako vám, aj mne možno v žilách koluje
krv bojovníkov.“
„Ale, Lakšmí, nežartuj!“ Opäť sa zasmiala, zvoncovité náušnice zo zlata a perál
jej veselo tancovali. Párvatí a ja sme sa narodili do dvoch najvyšších
hinduistických kást – ona bola kšatrijka a ja bráhmanka.
Nedokázala sa však prinútiť zaobchádzať so mnou ako so seberovnou, lebo keď som
ženy maľovala henou, dotýkala som sa ich chodidiel. Chodidlá sa považovali za
nečisté a mohli sa ich dotýkať iba nízko postavení šúdrovia. A tak, hoci
členovia jej kasty po stáročia zverovali tej mojej výchovu svojich detí a
vykonávanie náboženských obradov, príslušníci džajpurskej elity ma považovali
za padlú bráhmanku.
No ženy ako Párvatí mi dobre platili. Zmývala som jej z dlaní posledné zvyšky
pasty a jej podpichovanie som si nevšímala. Časom som si slušne našetrila a už
nechýbalo veľa, aby som dosiahla to, po čom som túžila – vlastný bývanie. Dom s
mramorovou podlahou, ktorá mi schladí nohy po celodennom chodení z jednej
strany mesta na druhú.Budem mať stále k dispozícii tečúcu vodu, už nebudem musieť
prosiť domácu, aby mi naplnila mutkí. Od vchodových dverí budem mať kľúč iba
ja. Z toho domu ma už nikto nevyženie. Ako pätnásťročná som musela odísť z rodnej dediny
a vydať sa, lebo moji rodičia si ma viac nemohli dovoliť živiť. Teraz môžem
živiť ja ich, môžem sa o nich postarať.
Za celé tie roky mi ani raz neodpovedali na listy či na peňažné dary, ktoré som
im posielala, no keď im ponúknem posteľ vo vlastnom dome, iste zmenia názor a
prídu za mnou do Džajpuru. Konečne na vlastné oči uvidia, že všetko napokon
dopadlo dobre. Ale kým sa po dlhom odlúčení znova stretneme, budem svoju pýchu
držať na uzde. Veď aj sám Gándhídží povedal: Oko za oko a svet bude slepý.
