„Bowenovej román nám pútavým spôsobom ukazuje, ako drasticky vojna zasahuje do života v zázemí, aké dôležité je priateľstvo a nezlomnosť ľudského ducha – schopnosť nevzdávať sa ani v bezvýchodiskovej situácii,“ píšu v Book Reporter o novinke Rhys Bowenovej.
Možno ste od nej už čítali Panstvo Farleigh alebo Toskánske dieťa. Jej historické príbehy a krimi zo súčasného Walesu sú oceňované kritikmi, médiami aj čitateľmi. A teraz jej vyšla novinka Záhrada víťazov.
Prenesieme sa do Anglicka roku 1918, krajina je vyčerpaná vojnou a 21-ročná Emily sa už nechce len prizerať. Jej zámožní rodičia nesúhlasia, no ona chce pomôcť, prispieť k víťazstvu vo vojne a podporí ju aj príťažlivý pilot z Austrálie, podľa ktorého sa v nej skrýva oveľa viac, ako si myslí.
Emily sa preto dobrovoľne prihlási do ženských pomocných poľnohospodárskych zborov. Dostane sa na panstvo so zanedbanou bylinkovou záhradou a tam objaví dávno zabudnuté denníky ženy, ktorá zasvätila život liečivej sile byliniek. Začne ich čítať, sú pre ňu rozptýlením, ale aj záchranou, keď sa dopočuje tragické novinky z frontu.
Záhrada víťazov je srdcervúci príbeh o láske, priateľstve, o nezlomnosti ľudského ducha a schopnosti nevzdať sa ani v navonok bezvýchodiskovej situácii. Bowenová ukázala opäť svoje majstrovstvo, keď namiešala zaujímavé postavy, dramatické historické pozadie, atraktívne prostredie, k tomu pridala tajomstvo, nebezpečenstvo a skvele vykreslené emócie.
„Záhrada víťazov je majstrovsky napísaný historický román, ktorý si získa pozornosť čitateľa už od prvej strany… Ďalšie výborné čítanie od oceňovanej autorky!“ napísali v Library Journal.
Začítajte sa do novinky Záhrada víťazov:
Akoby novinky z frontov, že víťazstvo môže byť konečne
na dosah, povzbudili aj samotné počasie — bolo nezvyčajne teplo a slnečno. Pani
Bryceová podávala na trávniku prvú úrodu jahôd so šľahačkou a presvedčila
Josha, aby vyznačil čiary tenisového kurtu a natiahol sieť pre prípad, že by sa
našli hráči.
„Premýšľala som, Emily,“ ozvala sa, „že ak sa udrží takéto priaznivé počasie,
mohli by sme usporiadať tvoju oslavu dvadsiatych prvých narodenín vonku. Len si
to predstav: lampáše na stromoch, zmrzlina, huslisti pri fontáne…“
„Mami, nepotrebujem oslavu dvadsiatych prvých narodenín,“ ohradila sa Emily.
„Nebolo by správne, keby sme sa veselili, keď toľkí ľudia trpia či trúchlia.
Okrem toho, koho by sme vôbec pozvali? Každého mládenca, ktorého som poznala,
zabili a väčšina mladých žien sa odsťahovala alebo vydala.“
„Očakávam, že otec ti narýchlo zoženie nejakých vhodných tanečných partnerov.“
Matka pohodila hlavou spôsobom, ktorý naznačil, že si nepraje, aby jej dcéra
vzdorovala. „A v okolí je určite dosť rodín, ktorým dlhujeme jednu či dve
láskavosti. Napríklad Warrenovcom-Smythovcom. Ich dcéry sa vrátia zo školy a
Aubrey môže prísť z mesta.“
„Mami!“ Emily prevrátila oči. „Aubrey Warren-Smythe musí mať najmenej tridsať
rokov a je strašne nudný. Zaručene je s ním čosi v neporiadku, keď ho ešte
nepovolali.“
„Počula som, že má slabé členky,“ odvetila pani Bryceová vážne.
Emily potlačila chichot a poznamenala: „Naozaj netúžim po oslave v kruhu ľudí,
ktorým ocko dlhuje láskavosť.“
„Určite si stále v kontakte s dávnymi priateľmi zo školy, ktorí by sa mohli
zúčastniť,“ vyhlásila pani Bryceová. „Čo to dievča s bratrancom vikomtom?“
„Daphne Armstrongová? Vydala sa za iného vikomta,“ odpovedala Emily.
„Skvelé. Takže ich pozveme. Warrenovci-Smythovci určite spozornejú, nemám
pravdu?“
„Matka! Nikdy sme si neboli príliš blízke a nehovorili sme spolu od odchodu zo
školy. Nemôžeme na tú oslavu jednoducho zabudnúť?“
„To si teda vyhoď z hlavy. Už som sa rozhodla. Vždy som plánovala náležite
predstavi? svoju dcéru v spoločnosti.
Očakávala som, že raz z nej bude debutantka. Keďže túto možnosť ti vojna
zobrala, najmenej, čo pre teba môžem urobiť, je vystrojiť ti oslavu dvadsiatych
prvých narodenín.“
Emily videla, že nemá zmysel priečiť sa. „Idem sa pozrieť, či nedozreli ďalšie
jahody, kým ich nenájdu vtáky,“ oznámila a pustila sa s košíkom cez trávnik a
kroviny k zeleninovej záhrade. Práve sa zohla, aby pozbierala sladké
červené plody, keď začula medzi rododendronmi oddeľujúcimi sídlo Bryceovcov od
sanatória akési zvuky. Poobzerala sa, čakala, že zbadá Josha, ale ten plienil
záhony vedľa príjazdovej cesty. Vyľakane cúvla. Doliehalo k nej praskanie,
akoby sa ktosi tackal podrastom a stúpal na suché vetvičky. Znelo to ako nejaké
veľké zviera. Vtom zbadala postavu. Cez živý plot, ktorý delil panstvo Larches,
domov Bryceovcov, od vedľajšieho pozemku, sa predieral muž. Tulák, pomyslela
si. Chce nám ukradnúť ovocie. Počkala, kým sa muž dostal cez rododendronové
kríky, a potom sa ho nahlas opýtala: „Čo si myslíte, že robíte? Vstúpili
ste na súkromný pozemok!“
Milan Buno, knižný publicista
