Zídu sa tam po správe o smrti milovaného otca, tajomného miliardára, ktorý ich adoptoval v útlom detstve z rozličných končín sveta a každej zanechal obálku s odkazom na ich minulosť a záhadný pôvod…
Rodinná sága Sedem sestier si okamžite získalo čitateľov na celom svete a pozitívne ohlasy pribúdali. Rileyová dokázala prirodzene skĺbiť romantiku s napínavou kriminálnou zápletkou.
Vo svojich príbehoch vie zaujať nielen romantickou zápletkou, ale upúta aj zaujímavými historickými reáliami krajín, do ktorých sedem sestier pošle.
V príbehu prvej sestry Maie sa ocitneme v Brazílii, kam sa hlavná hrdinka podľa inštrukcií zosnulého otca vyberie pátrať po svojom tajomnom pôvode. V histórii svojej rodiny narazí na záhadný ľúbostný príbeh, ktorý ju zavedie do mondénneho Paríža na začiatku 20. storočia.
Mladá bohatá Brazílčanka Izabela sa zasnúbi s nepríťažlivým
šľachticom Gustavom a ešte krátko pred sobášom sprevádza rodinného
priateľa architekta Heitora da Silva Costa do Paríža, aby spoznala starý
kontinent. Architekt pracuje na stavbe monumentálnej sochy Krista
Spasiteľa, ktorá sa má týčiť nad Rio de Janeiro, a hľadá vhodného
sochára.
Izabela je očarená umeleckým Parížom, kúzelným svetom
ateliérov a kaviarničiek. Zoznámi sa so šarmantným sochárom Laurentom a
toto osudové stretnutie obráti celý jej doterajší život naruby…
O tom, že namiešala naozaj fantastický kokteil príbehov svedčí jej husársky kúsok: každý nasledujúci diel bol prijatý s rovnakým nadšením ako ten prvý. Dokázala si pripútať fanúšikov presne ako J.K.Rowlingová a s každým novým dielom pribúdal ich počet aj nadšenie pre tento košatý a originálny príbeh.
Každý príbeh sa začína v nádhernom zámku na brehu Ženevského jazera, domove všetkých sestier. Zídu sa tam po správe o smrti milovaného otca, tajomného miliardára, ktorý ich adoptoval v útlom detstve z rozličných končín sveta a každej zanechal obálku s odkazom na ich minulosť a záhadný pôvod.
Románová séria Sedem sestier získala v Taliansku literárne ocenenie Premio Bancarella a v Holandsku Hebban Feelgood Clubprijs za román roka 2018.
„Výborne koncipovaný, dejovo bohatý pútavý román,
ktorý preklenul kontinenty a desiatky rokov.“
Sunday Express
Začítajte sa do novinky Sedem sestier:
Navždy si zapamätám, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dozvedela, že mi zomrel otec.
Sedela som v peknej záhrade mestského domu v Londýne u bývalej
spolužiačky, na kolenách som mala otvorený, no neprečítaný výtlačok
Penelopiády a tešila som sa z júnového slnka, zatiaľ čo Jenny išla do
škôlky po synčeka.
Cítila som sa pokojne a oceňovala svoj dobrý
nápad vypadnúť. Hľadela som na rozkvitajúci plamienok povzbudzovaný
slnečnou babicou, aby priviedol na svet záplavu farby, keď mi odrazu
zazvonil telefón. Mrkla som naň a videla, že mi volá Marina.
„Dobrý deň, Ma. Ako sa máš?“ opýtala som sa v nádeji, že z tónu môjho hlasu vycíti lásku.
„Maia…“
Marina sa odmlčala a v tom okamihu som vedela, že sa prihodilo čosi strašné. „Čo sa stalo?“
„Maia, musím ti povedať niečo, čo sa nedá vysloviť ohľaduplnejšie. Tvoj
otec včera popoludní doma dostal infarkt a v skorých ranných hodinách…
zomrel.“
Ostala som ticho, lebo hlavou mi prebehli milióny
rozličných absurdných myšlienok. Najskôr mi zišlo na um, či sa Marina z
nejakého neznámeho dôvodu nerozhodla nechutne si zo mňa vystreliť.
„Oznamujem ti to prvej, Maia, lebo si najstaršia. A zároveň sa ťa chcem
spýtať, či to ostatným sestrám radšej povieš sama, alebo to necháš na
mňa.“
Ešte som ani nestihla sformulovať zrozumiteľné slová, keď som
si začala uvedomovať, že Marina, drahá, milovaná Marina, žena, ktorá mi
bola blízka ako matka, ktorú som nikdy nepoznala, by mi čosi také nikdy
nepovedala, keby to nebola pravda. Preto to musí byť pravda. A v tom
okamihu sa mi vychýlila zem zo svojej osi.
„Maia, si v poriadku? Pre
mňa je to najstrašnejší telefonát, na aký som sa kedy musela podujať.
No nič iné mi neostalo. Iba Boh vie, ako to prijmú ostatné dievčatá.“
Až v tej chvíli som začula utrpenie v jej hlase a pochopila som, že mi
to potrebovala povedať vo svojom záujme, rovnako ako v mojom. A tak som
prepla do zvyčajného chlácholivého tónu, ktorý som používala na
upokojenie iných.
„Samozrejme, že im to oznámim, ak si myslíš, že
tak to bude lepšie, Ma, hoci netuším, kde všetky práve v tejto chvíli
sú. Ally zrejme trénuje na regatu.“
A tak sme pokračovali v debate,
kde by mohli byť moje mladšie sestry, akoby sme ich chceli dať dokopy na
narodeninovú oslavu, nie na trúchlenie nad smrťou nášho otca, a celý
náš rozhovor nadobúdal až surrealistický rozmer.
„Kedy by podľa teba
prichádzal do úvahy pohreb? Keďže Electra je v Los Angeles a Ally
niekde na otvorenom mori, zrejme to bude možné najskôr na budúci
týždeň,“ usúdila som.
„Vieš…“ V Marininom hlase som začula
zaváhanie, „azda bude najlepšie, keď sa o tom porozprávame po tvojom
návrate domov. Teraz sa už nemusíme ponáhľať, Maia, preto nemám nič
proti tomu, ak si chceš užiť ešte niekoľko dní dovolenky v Londýne. Už
preňho nič nemôžeme spraviť…“ Hlas sa jej skormútene rozplynul.
„Ma,
samozrejme, že si objednám prvé voľné sedadlo v najbližšom lietadle do
Ženevy! Hneď obvolám letecké spoločnosti a potom sa pousilujem spojiť s
ostatnými dievčatami.“
„Je mi to nesmierne ľúto, chérie,“ dodala smutne Marina. „Viem, ako si ho zbožňovala.“
„Áno,“ odvetila som a pokoj, čo som cítila pri debate o svojich
zámeroch, zo mňa zrazu vyprchal ako ticho pred búrkou. „Zavolám ti
neskôr, keď budem vedieť, kedy priletím.“
„Prosím, opatruj sa, Maia. Určite je to pre teba hrozná správa.“
Skončila som hovor a skôr, ako sa stihli otvoriť búrkové oblaky v mojom
srdci a zaplaviť ma, vyšla som do svojej izby na poschodí, aby som
vyhľadala letenku a zavolala do leteckej spoločnosti. Kým som čakala na
spojenie, pozrela som na posteľ, kde som sa ráno normálne zobudila do
ďalšieho dňa. A ďakovala som Bohu, že ľudské bytosti neobdaroval
schopnosťou vidieť do budúcnosti.
Úslužná žena, ktorá konečne
zdvihla telefón, napokon vôbec nebola úslužná, a keď mi vymenúvala
obsadené lety, upozorňovala na poplatky za zmenu a žiadala podrobnosti o
kreditnej karte, vedela som, že mi čochvíľa prasknú nervy. Keď mi
konečne neochotne zabezpečila sedadlo v lietadle do Ženevy o šestnástej,
čo znamenalo, že si okamžite musím nahádzať do tašky veci a chytiť
taxík na letisko Heathrow, sadla som si na posteľ a tak dlho zízala na
vzor na tapete, až mi začal tancovať pred očami.
„Pominul sa,“ zašepkala som. „Je navždy preč. Nikdy viac ho neuvidím.“
Čakala som, že nahlas vyslovená realita vo mne vyvolá neovládateľný
prúd sĺz, no prekvapilo ma, že nič také sa nestalo. Namiesto toho som
len meravo sedela a hlavou mi vírili praktické záležitosti. Predstava,
že to musím oznámiť sestrám – všetkým piatim –, ma desila a v citovom
zozname som pátrala po tej, ktorej by som mohla zavolať najskôr. Celkom
prirodzene sa mi vynorila Tiggy, druhá najmladšia z nás šiestich,
sestra, ktorá mi odjakživa bola najbližšia.
V zozname kontaktov som
sa roztrasenými prstami preklikala na jej číslo a zavolala. Keď sa ozval
záznamník, nevedela som, čo povedať, tak som len vyjachtala, aby sa mi
čo najskôr ozvala v naliehavej záležitosti. Momentálne sa nachádzala
kdesi v Škótskej vysočine, kde pracovala v stredisku pre osirelú a chorú
voľne žijúcu srnčiu zver.
Pokiaľ išlo o ostatné sestry… vedela som,
že ich reakcie sa budú líšiť – aspoň navonok – od ľahostajnosti až k
dramatickým citovým výlevom.
Vzhľadom na to, že momentálne som si
nebola celkom istá, akým smerom sa pri rozhovore s niektorou z nich
budem uberať na škále vlastného zármutku, rozhodla som sa pre zbabelejší
chodníček a všetkým som poslala esemesku, aby mi čo najskôr zavolali.
Potom som si chvatne zbalila tašku a zišla po úzkych schodoch do
kuchyne. Tam som Jenny napísala odkaz s vysvetlením, prečo som musela
tak náhle odcestovať.
Rozhodla som sa riskovať, že na londýnskych
uliciach náhodne zastavím čierny taxík, a ponáhľala som sa po zelenom
oblúku obytných domov Chelsea presne tak, ako by sa ponáhľal ktokoľvek v
ktorýkoľvek všedný deň. Dokonca som presvedčená, že niekomu, kto popri
mne prešiel po ulici so psom, som zaželala pekný deň a silene som sa
usmiala.
Nik netuší, čo sa mi práve stalo, pomyslela som si, keď sa
mi na rušnej King’s Road podarilo zastaviť taxík, nastúpiť a požiadať
šoféra, aby ma odviezol na letisko Heathrow.
Nik to netušil.
Milan Buno, literárny publicista
