Vášnivá, plná nehy, prekvapení a silných emócií. Taká je nová historická romanca Sedem hriešnych nocí. Nielen zmyselnosť tohto príbehu vás dostane, ale najmä sympatické postavy, dialógy a výborne vymyslená zápletka. Zvodné čítanie, ktoré si vychutnáte, ak máte rady tento žáner.
Hlavná hrdinka Sidonie Forsythová chce
zúfalo zachrániť život svojej sestry, preto súhlasí s desivým osudom. Za múrmi
hradu Craven žije Jonas Merrick, notoricky známy darebák a zvodca, ktorému sa
má oddať na sedem hriešnych nocí.
Má to byť príšerne zjazvené monštrum…no z Jonasa sa vykľuje muž ako
žiadny iný.
Počas toho týždňa si Sidonie zrazu uvedomí, že jej na tom darebákovi napriek
všetkému záleží. Jonas je navonok drsný, osamelý, ale čosi v ňom je, čo ju
k nemu priťahuje.
A naopak, Jonas rýchlo zistí, že v jej spoločnosti sa cíti inak. Iskrí to a jemu sa páči nevinná krása, múdrosť, ale aj nečakaná odvaha Sidonie. Ak by aj chcel zabudnúť na svoj údel, ten mu okamžite pripomenie odraz v zrkadlách, ktorými si vyzdobil izbu.
No ale tých sedem nocí nebude len vášnivých a hriešnych, ale aj nebezpečných. Za bránami hradu totiž stoja nepriatelia s odhodlaním všetko zničiť. Prežije to ich rodiaca sa krehká láska?
Sedem hriešnych nocí z vydavateľstva Ikar od Anny Cambellovej je veľmi svieži a zmyselný príbeh so skvelými postavami, svižnými dialógmi a nečakanými prekvapeniami.
Cambellová pozná silné stránky tohto žánru a šikovne to využila, takže pošteklí všetky vaše zmysly.
Začítajte sa do novinky Sedem hriešnych nocí:
Pobrežie južného Devonu november 1826
V tú noc, keď sa rozpadol život Sidonie
Forsythovej, nebo akoby mala napoly pretrhnúť búrka.
Kone šialene dupotali po prašnej ceste a rozkolísaný koč sa náhle zastavil.
Vietor fúkal tak silno, až sa koč knísal, dokonca aj keď stál. Sidonie mala asi
minútu, aby sa nadýchla. Potom sa obrátila ku kočišovi, ktorý vyzeral v tme ako
tieň. Otvoril jej dvere.
„Sme pri hrade Craven, slečna,“ zakričal do dažďa.
Sidonie na chvíľu stuhla od strachu, čo ju čaká v hrade. Naozaj vyzeral
strašidelne.
„Nemôžem kone nechať postávať, slečna. Pôjdete dnu?“
Pocítila nutkanie požiadať kočiša, aby ju odviezol naspäť do bezpečia, do
Sidmouthu. Teraz by ešte mohla odísť a nič by sa nestalo. Nikto by sa ani
nedozvedel, že tu vôbec bola.
Lenže čo by potom bolo s Robertou a jej synmi?
Jej sestra sa ocitla v zúfalej situácii, a tak Sidonie nemala na výber. Vzala
si kabelku a vystúpila z koča, dávala pozor, aby sa nepošmykla na klzkých
mačacích hlavách. Zdvihla zrak na čierne obrysy pred sebou.
Myslela si, že v koči bolo chladno, ale vonku na otvorenom priestranstve
doslova mrzla. Prikrčila sa, keď jej vietor nadvihol vlnený plášť a zabodol sa
jej až do kostí ako nôž do masla. Akoby sa naozaj ocitla v nejakom stredovekom
horore. Okrem toho sa aj blýskalo. Kone od nervozity podupávali a vzpínali sa.
Kočiš sa napokon zľutoval a neodišiel hneď. „Bude vás niekto čakať, slečna?“
Hoci vietor priam zavýjal, v hlase mu počula obavy, ktoré akoby boli ozvenou
jej vlastných. Sidonie sa napriek vetru vystrela. „Áno, ďakujem vám, pán
Wallis.“
„Tak teda pôjdem.“ Kočiš vyliezol späť na kozlík, švihol bičom a kone sa neisto
rozbehli.
Sidonie si vzala kufor a vyšla po schodoch k ťažkým dverám. Vyčnieval nad nimi
oblúk, ktorý ich čiastočne chránil. Na obzore sa znova zablýskalo, až sa svetlo
blesku odrazilo v mosadznom klopadle v tvare levej hlavy. Stisla ho rukou v
rukavičke a nechala ho dopadnúť. Bože, cez ten vietor vnútri určite nikto
nepočuje.
Sidonie čakala na odpoveď a mala pocit, že teplota znova klesla o pár stupňov.
Pritisla sa k dverám, aby na ňu tak nepršalo. Dopekla, čo urobí, ak sa ukáže,
že tento hrad je neobývaný?
Po chvíli sa však dvere otvorili a objavila sa v nich staršia žena. Sidonie už
drkotali zuby a celá sa chvela. Vietor fúkol žene do plameňa sviece a takmer ju
zhasol.
„Ja…“ ozvala sa Sidonie do burácania hromov, ale žena sa medzitým obrátila.
Sidonie nezostávalo nič iné, iba za ňou vykročiť. Vošla do obrovskej predsiene
pripomínajúcej jaskyňu, v ktorej sa mihali tiene. Na kamenných stenách viseli
nejasné hnedé tapisérie. Vpredu stál veľký kozub, no nehorelo v ňom, takže mala
pocit, že tu nikto nie je vítaný. Sidonie sa zachvela, lebo aj z podlahy akoby
sa šíril chlad. Kdesi za ňou sa zabuchli ťažké dvere, zdalo sa jej, ako keby
zaburácal hrom. Vyľakane sa obrátila a zbadala ďalšieho starého obyvateľa tohto
hradu. Tentoraz to bol muž s veľkým kľúčom v ruke.
Dočerta, čo som komu urobila, že som prišla na toto Bohom zabudnuté miesto?
Dvere sa zatvorili, nastalo zlovestné ticho, ktoré však bolo horšie ako
akýkoľvek krik. Jediný zvuk vydávala kvapkajúca voda z jej premočeného plášťa.
Sidonie si uvedomila narastajúci strach, ktorý ju sprevádzal odvtedy, ako
súhlasila, že pomôže svojej sestre Roberte. Vedela, že to bude náročné, dokonca
desivé, ale dúfala, že to zvládne rýchlo. Teraz ju strach akoby schmatol do
svojich pazúrov a mala pocit, že už nikdy neuvidí okolitý svet.
Nedávaj toľký priechod svojej predstavivosti, pomyslela si. Už aj prestaň.
Nijako ju to neupokojilo. V hrdle cítila horkosť, no napriek tomu vykročila za
mlčiacou domácou po dláždenej podlahe. Zdalo sa jej, akoby aj ona bola jedným
zo zlomyseľných duchov, čo sa skrývali v kútoch.
Napadlo jej, že Robertino utrpenie bude pokračovať, ak ona teraz zlyhá.
Dokážem to, zopakovala si v duchu.
Zašla už priďaleko, nemohla sa len tak vzdať, hoci tento plán predstavoval
riziko. Sidonie sem dorazila sama a bezbranná, až teraz jej zišlo na um, aké to
bolo z jej strany hlúpe. Kiežby mala na výber aj inú možnosť, ako zachrániť
svoju sestru.
Žena sa vliekla ďalej. Sidonie bola taká stuhnutá od chladu, že takmer
nedokázala hýbať nohami. Muž sa neponúkol, že jej vezme kufor alebo plášť.
Všimla si, že zmizol tak rýchlo, ako sa objavil. Ako keby na chvíľu videla
ducha.
Spolu so ženou sa priblížili k dverám na opačnej strane steny, rovnako impozantnej
ako vchodové dvere. Žena ich potlačila, ale pohli sa len trochu na škrípajúcich
pántoch. Sidonie sa snažila upokojiť a vošla do svetlej miestnosti.
Zastala na jednom konci, chvejúc sa od chladu. V miestnosti stáli dlhočizný
stôl a ťažké tmavé dubové stoličky, zašlé od času. Bola to pravdepodobne
miestnosť určená pre väčší počet ľudí, ale momentálne v nej sedel iba jediný
človek.
Jonas Merrick.
Milan Buno, knižný publicista
